Aktuality

Zariadenie domácností sa vyvíjalo dlhé stáročia, jeho funkcia a vzhľad vyplývali z potrieb majiteľov, ich spoločenského postavenia či vtedajších výrobných možností. U zámožnejších vrstiev nábytok a ostatné zariadenie domácnosti plnilo aj reprezentatívnu funkciu. Hlavným prameňom informácií k tomuto článku bola rukopisná kniha s názvom Alt Leutschau (Stará Levoča) v nemeckom jazyku od levočského učiteľa, botanika a historika Viktora Greschika (1862 – 1946), ktorú dokončil v roku 1932. V. Greschik v nej popísal aj tzv. mobiliár (zariadenie domov) v 16. a 17. storočí, pričom vychádzal hlavne z  pozostalostných súpisov majetku významnejších levočských mešťanov.

V Levoči pracovali rôzni remeselníci,  ako napr. maliari (izieb), zámočníci, sochári, stolári, tesári, krajčíri, hrnčiari, kováči, medikováči, zlatníci, hodinári a pod., združení v cechoch, ktorí obyvateľom mesta poskytovali svoje služby. Steny meštianskych domov bývali vymaľované, najbohatší mešťania mohli mať v interiéroch aj nástenné maľby.Podlaha izieb bola u najmajetnejších mešťanov pokrytá kobercami. V. Greschik v pozostalostných súpisoch nachádzal biele, červené, zelené a kvetované turecké či perzské koberce. Napríklad,  podľa inventára pozostalosti z roku 1586 mala manželka Gregora Sturma jeden starý turecký koberec a dva kvetované turecké koberce s bielou základnou farbou, Mikuláš Hain zase podľa jeho pozostalosti z roku 1653 vlastnil perzský koberec. Koberce sa mohli tiež vešať na steny a v tom prípade slúžili aj ako tepelná izolácia aj ako okrasa.

Závesy na oknách bývali rôznej farby, materiálu a ceny. Na prelome 16. a 17. storočia vlastnili niektorí majetní Levočania zelené alebo červené závesy. Na osvetlenie miestností sa používali sviece z vosku vkladané do svietnikov. Viacramenné svietniky sa pripevňovali na steny alebo sa dávali na stoly, niekedy sa vešali aj na strop. Mohli byť vyhotovené z rôznych materiálov – medi, striebra, z rozmanitých menej často používaných materiálov, napr. rohov, parohov, kostí alebo mohli byť pozlátené.

V 16. a 17. storočí bol nábytok jednoduchý, dôležitou bola hlavne jeho praktická stránka. Ako úložný priestor sa používali truhlice a almary, ktoré boli u Levočanov buď nepomaľované alebo zamaľované zelenou, žltou, či čiernou farbou. Truhlice a almary veľkých rozmerov boli obyčajne postavené v hlbokých nástenných výklenkoch. Stoly zvykli byť malé a štvorrohé. Prislúchali k nim  stolové dosky alebo tabule, ktoré sa v prípade väčšej spoločnosti položili na stôl a vytvorili veľký jedálenský stôl.  Prikrývali sa obrusmi alebo tiež kobercami. Obrusy mohli byť u majetnejších mešťanov aj rôzne zdobené (farebnými prúžkami či výšivkou) a okrem ľanu mohli byť vyhotovené aj z kože (napr. Vavrinec Greff vlastnil jeden pozlátený kožený obrus) či drahších látok. Samuel Spilenberger vlastnil aj písací stolík.

Na sedenie sa používali stoličky, lavice alebo dlhšie truhlice. Kreslá, ktoré mohli mať textilné alebo kožené čalúnenie, boli vzácnosťou. V prvej polovici 17. storočia mali kožené kreslo iba dvaja levočskí mešťania, a to lekár Samuel Spilenberger a kníhtlačiar Vavrinec Breuer. Postele sa nevyznačovali veľkou variabilitou. Najčastejšie si ľudia na noc líhali na zem alebo na lavice, tí zámožnejší do postelí. V. Greschik spomína používanie niekoľkých typov postelí. U najbohatších obyvateľov Levoče to bola tzv. posteľ s nebesami  (baldachýnom), čo bola posteľ so stĺpmi nesúcimi drevenú striešku, na ktorú sa mohol pripevňovať aj záves. Takéto postele zabezpečovali súkromie, uchovávali teplo a tiež chránili pred hlodavcami a hmyzom. V každom dome sa dala tiež nájsť obyčajná posteľ. Tretím typom postele bola posteľná zásuvka, ktorá bola cez deň vtlačená pod väčšou posteľou a večer sa vybrala. A na cestách nesmela chýbať poľná posteľ. Na natretie postelí bola u Levočanov v obľube zelená farba, iba Samuel Spilenberger mal posteľ namaľovanú nažlto. Na prikrytie sa používala perina alebo paplón. Mikuláš Hain napríklad vlastnil turecký hodvábny paplón, či jeden starý červený damaskový paplón.

Mešťania 16. a 17. storočia používali cínový a medený riad, pri slávnostných príležitostiach strieborný, ktorý mohli vyhotovovať aj v Levoči vzdelaní zlatnícki majstri. Riad mohol byť aj zdobený, doktor Samuel Spilenberger vlastnil jednu kanvicu obsadenú diamantmi, ktorá však pravdepodobne slúžila iba na výstavné účely. V prípade luxusného výstavného riadu mohlo ísť o dedičnú rodinnú cennosť či dar od vysokopostavenej osoby. Zdatnosť zlatníkov a ich estetické cítenie sa mohlo ukázať pri zdobení riadu, napr. na rukovätiach lyžíc – mohli byť rôzne zdobené napr. aj rastlinným alebo zvieracím motívom alebo mestským erbom. Obchodník Mikuláš Hain tak vlastnil tri pozlátené lyžice s erbom Levoče. Používanie sklenených nádob bolo v tom čase veľmi zriedkavé. V 17. storočí sa u majetných mešťanov vyskytuje už aj fajansa a majolika. V pozostalosti levočského mešťana Daniela Kramera z roku 1650 sa nachádza okrem rôznych keramických nádob aj keramická forma na koláč. Stolové prestieranie bývalo doplnené o misky na maslo či soľničky, ktoré spĺňali aj okrasnú funkciu, keďže boli tiež rôzne zdobené. Mikuláš Hain napr. vlastnil jednu malú pozlátenú soľničku.

Útulnosť domova dopĺňalo množstvo drobností, napríklad zrkadlá, či už nástenné alebo ručné, alebo obrazy. Motív obrazov závisel od vkusu majiteľa, najobľúbenejšie boli obrazy s náboženskými motívmi, napr. výjavy zo života Krista alebo svätcov, krajinky alebo vyobrazenia vtedajších panovníkov. Napr. Katarína Köhlerová podľa inventára majetku z roku 1695 vlastnila obrazy Ferdinanda III. a Ferdinanda IV. Habsburského. K vybaveniu bohatej domácnosti patrili tiež hodiny. Levočský evanjelický farár Jób Zabler (1628 – 1664) bol pravdepodobne vášnivým nadšencom hodín, keďže okrem nástenných hodín mal aj jedny vreckové hodinky, dvoje stolových hodín, jedny stolové hodiny s budíkom a jedny presýpacie hodiny. V domácnostiach bohatých levočských mešťanov sa nachádzali aj ozdoby, ktoré skrášľovali prostredie a zároveň prezentovali bohatstvo. V pozostalosti spomenutého Jóba Zablera z roku 1665 sa napríklad nachádza jedna strieborná a jednu pozlátená hruška, strieborná panna, strieborné hrozno či strieborný mlynček. V. Greschik spomína ako šperk či ozdobu domácnosti muškátový orech zdobený šperkárskou technikou. Zaujímavou je informácia, že v 17. storočí bol muškátový oriešok (korenie) drahší ako zlato alebo striebro. Mikuláš Hain vlastnil jeden z pozlátených muškátových orieškov vyhotovený kalich, jeden muškátový oriešok zasadený do striebra, jeden pozlátený, ďalší s hlavou leva zasadený do medi či jeden ozdobený sponou (gombíkom), ktorá pravdepodobne slúžila na pripnutie na odev. Takto vyhotovený šperk nemusel slúžiť iba na ozdobu. Keďže muškátový oriešok obsahuje aromatické silice, ozdobený šperkárskou technikou sa používal ako tzv. pomander (guľôčka z vonných látok, vonný šperk).

 

Mgr. Michaela Kurinovská, PhD.

Spišský archív v Levoči