Aktuality

Ako mladá absolventka učiteľstva predmetov biológie a chémie z Dobšinej prišla na základe umiestnenky do Levoče. Na pedagogickej škole pôsobil aj o dva roky starší kolega z Vyšného Slavkova, slovenčinár, ktorý svojím šarmom, extrovertnou povahou a rozprávačským talentom mladú učiteľku zaujal. Okrem lásky našla v Levoči aj dostatok podnetov na rozvíjanie svojej lásky k hudbe, umeniu,  prírode či ochotníckemu divadlu, ktorým sa mohla v tomto podnetnom prostredí venovať.

Po krátkom pôsobení na strednej pedagogickej škole dostala ponuku učiť na tunajšom gymnáziu. Formovala generácie lekárov, športovcov, učiteľov biológie, poľnohospodárov, farmaceutov, rovnako aj tých, ktorým biológia či chémia zostala len ako kvalitný základ všeobecného vzdelania mimo ich profesijného záberu. Stredoškolská profesorka biológie a chémie levočského gymnázia, výchovná poradkyňa a koordinátorka stredoškolskej odbornej činnosti RNDr. Helena Michálková pôsobila medzi stredoškolskou mládežou skoro polstoročie, presne 47 aktívnych rokov. Pani profesorka je naším tohtoročným laureátom Dňa učiteľov Limky.

Rozhovor na diaľku

Obdivuhodný vek 87 rokov a strata manžela ju nateraz vzdialili z Levoče, z milovanej záhrady pod Mariánskou horou, od známych, ktorých rada stretávala cestou na nákupy či za umením, a momentálne si užíva intenzívnu pomoc v Prešove. Rozhovor pre nás Levočanov preto sprostredkúva syn Mgr. Eduard Michálek, ktorý súhlasil s oslovením Edko… Hovorí, že vie všetko a o všetkom najmä preto, že spolu trávili množstvo času doma v Levoči hlavne v posledných rokoch a teraz v Prešove z dôvodu mamkinho vysokého veku a zníženej mobility.

Učiteľkou odjakživa

Voľba povolania bola pre pani profesorku Michálkovú jasná a jednoduchá.  Učiteľkou chcela byť od troch rokov, keď začala učiť svoje bábiky. So školy sa vždy tešila už od polovice prázdnin, zošity si pekne zabalila, pripravila perá a mala stále iba jednotky. A mimoriadne príjemný rituál opakujúcich sa začiatkov školského roka poznáme hádam všetci učitelia: príprava učiteľského notesu a pera – to bola aj jej veľká chvíľa.

Vždy sa chcela učiť nové veci, chcela všetkému rozumieť, s radosťou sa učila matematiku, geografiu, ba aj dejepis. Jej penzum vedomostí bolo rozsiahle aj z iných predmetov, a to jej zostalo doteraz. Keďže mala rada prírodu, voľba biológie a chémie bola jasná. Chémiu učila možno iba dva roky a celý svoj život sa venovala štúdiu biológie.

Kto by si z nás, jej študentov, nespomenul na latinské drilovačky, herbár, výstavku jarných kvetov a tráv v sklených pohárikoch s vodou pred učebňou na jar, v zime s vetvičkami ihličnanov a šišiek. „Neučíte sa biológiu preto, aby ste vedeli všetko naspamäť. Ale pri slove chlorofyl viete, že ide o biológiu. Pri goniometrických funkciách viete, že hovorím o matematike. Potom si vyberiete jednu oblasť a budete ju študovať ďalej…človek musí byť všeobecne vzdelaný.“ Takto nás formovala do života. Farmaceutka Janka si prechádzkami po lesoparku za gymnáziom a poznávaním flóry v slovenčine i latinčine pripravila dobrý základ na vysokú školu, poľnohospodár Ľuboš hovorí o nasmerovaní na profesijnú dráhu agronóma, lekár Pavol si tiež pamätá zošit z biológie pokreslený tyčinkami a čapíkmi, pracne vyrobený herbár, no najmä bohatú zbierku modelov slávnej učebne biológie našej stredoškolskej alma-mater. Mnohí vysokoškoláci využívali svoje stredoškolské zošity biológie, nezriedka pre celý krúžok či ročník, a úspešne ďalej študovali.

Dôležité však je, že hlboko zasiahla do poznania a sŕdc aj tých, ktorí cez stredoškolskú biológiu „len prechádzali“ a svoju budúcu kariéru videli v úplne iných oblastiach. Neodradila ich prísnymi nárokmi, naopak, podnietila záujem a zdôraznila krásu hlavne svojej milovanej botaniky. Prihovárala sa chlapcom aj dievčatám vo veľkých laviciach učebne biológie, motivovala k aktívnemu životu, lebo ako hovorila: „Spánok je zbytočne premrhaný čas“. Chlapcov viedla k džentlmenstvu, dievčatám hovorila o dôležitosti zvládania ručných prác, všetkým o randení, nástrahách mladíckych výstrelkov a nerozvážností. Keď zvýšila hlas alebo s dupkaním kričala: Vy bičíky!, vedeli sme, že právom. Presiahli sme mieru jej tolerancie. Mala pochopenie pre mládežnícke vylomeniny, preto  rada robila dozor na školských večierkoch. Poradila nám, niekedy nás pribrzdila, často podporila a nasmerovala.

Na rozdiel od mnohých iných učiteľov milovala voľné hodiny v rozvrhu. S energiou odučila nultú hodinu od 7.10, potom mala dve-tri voľné hodiny a po nich bez problémov odučila poobedňajšie semináre. Pravda, tento čas využila na ďalšiu prácu a prípravu.

Má povahovú črtu, ktorou sa netají: ,Prečo som učiteľka? Lebo rada rozkazujem.´ „Keď niečo rozkázala ako mama, vždy sme ju museli poslúchnuť. Vždy sme vedeli, čo a prečo ideme robiť,“ doplnil syn Edko, tiež učiteľ, a dodáva: „Neznáša a nevyhľadáva konflikty. Radšej od konfliktu fyzicky odíde, alebo zmení tému. Oveľa radšej stmeľuje. Robila to v práci a platí to aj pre našu rodinu. Váhy sú jej znamením pokoja.“  

Istý čas zastupovala biológiu i na susednom cirkevnom gymnáziu. Bolo to niekoľko mesiacov v roku 1998 a školské roky 2001 – 2002 a 2002 – 2003. Aj tamojší žiaci spomínajú na životný optimizmus a elán pani profesorky a mladé kolegyne v zborovni napríklad aj na cenné rady do manželstva.

Učiteľka a mama

Učiteľská rodina Michálkovcov predurčila smerovanie oboch starších dcér aj syna na štúdium učiteľstva, hoci dnes je pedagógom iba syn Edko.

„Vybral som si ťažké štúdium estetiky, ku ktorej som sa však viac nedostal. Dejiny divadla, filozofie, výtvarného umenia v kombinácii s angličtinou. Chválabohu, tá ma živí. Mama mi stále držala palce. Boli sme vychovaní prísne, ale láskavo. ,Neboj sa, ja pokričím, ale vždy nájdeme riešenie,´ hovorila mi.

Zaujímavosťou je, že všetkých nás, svoje deti Katarínu, Editu aj mňa, učila biológiu, čo si nevie predstaviť nejedna mama, ani dieťa. Bolo na nej úžasné, že striktne oddeľovala školu od súkromia. Boli sme si sami strojcami svojho šťastia, hoci naša trojka bola pre ňu zlá známka.

Bola presvedčená, že učiteľ má byť v práci od septembra od júna. To vyžadovala rovnako od nás, a preto mám počas štúdia na gymnáziu vymeškaných dokopy 5 dní štúdia. Musel som ísť do školy aj s teplotou, aj s chrípkou. ,Vydržíš, dáš si acylpyrín a všetko bude fajn.´  Teraz chodím do práce aj vtedy, keď by som mal ležať, čo vám poviem…“

Ak bol školský rok pracovný a bez oddychu, aké boli letá v učiteľskej rodine?

„Bývame v dome, letné prázdniny boli časom pre záhradu a skalku. Celé leto sme niečo zavárali, približne 100 fliaš čerešní, sliviek, v auguste prišlo  lečo a čalamáda…všetci sme museli pomáhať. Pravidelne sme odchádzali na jednodňové výlety po východnom Slovensku, veľmi často sme dovolenkovali v Štúrove. Mama vie po maďarsky, čo tam na juhu využila.

Každoročne nás cestou autom z hocakého výletu odrovnala: ,Už dozrievajú jarabiny, pôjde sa do školy.´ A bola pritom iba polovica augusta!“ 

Umenie a tvorivosť

Nielen v skupine nadšencov a ochotníkov sa mohla realizovať tvorivá a umelecká duša pani profesorky. Inscenovaný Tanec nad plačom bol len jeden z titulov, ktorý naštudovala v levočskom ochotníckom divadle pod taktovkou pána profesora Serafína Kresťana.

Spolu s dnes už nebohým manželom boli ozdobou levočských plesov, koncertov či výstav. O novej knihe, zaujímavej výstave či peknom podujatí povedala vždy aj nám študentom. Dievčenská časť triedy sme ju obdivovali aj pre zručnosť a estetiku vlastných krajčírskych kreácií, keď sme si všimli nové šaty. „Áno, vie šiť odvtedy, čo chodili s Editou na kurz šitia v 80. rokoch a vrcholom jej krajčírskej tvorby sú svadobné šaty pre Katarínu, najstaršiu sestru,“ dopĺňa Edko.

Miluje operu a balet. Dodnes má pri sebe množstvo cédečiek s opernými áriami, ktoré dobre pozná. Rada kreslí a donedávna do noci sledovala umelecké programy na ČT Art.

Okrem šitia, štrikovania a práce v milovanej záhrade si v neskoršom veku obľúbila aj paličkovanú čipku. Naučila sa ju tvoriť dokonale a svoje práce prezentovala na výstavách v Levoči a v Prešove. S veľkým pôžitkom si robila zápisky nielen o rodinných udalostiach a výročiach, ale i o počasí.

A veľa čítavala. Keď sme spolu prichádzali do levočskej knižnice s dvadsiatkou prečítaných kníh mesačne na výmenu, aj tam stretla svoju študentku, ktorá jej ďakovala za správny výber nadstavbového štúdia.  Ako dlhoročná výchovná poradkyňa mala výborný prehľad o odboroch a možnostiach štúdia, vedela odhaliť nadanie a talent, odporučiť oblasť ďalšieho smerovania a štúdia, pomohla s výberom či témou stredoškolskej odbornej činnosti a s nasadením organizovala slávne konferencie SOČ v gymnaziálnej aule.

Je niečo, na čo si na sklonku svojej pedagogickej praxe nezvykla?

Syn Edko pozná presnú a úprimnú odpoveď: „Nebola zvyknutá na využívanie technológií. Keď po roku 2000 zadala žiakom prácu, nepochopila kopírovanie z internetu a odpisovanie prác. Očakávala aktívne štúdium, listovanie v odbornej literatúre, chcela, aby žiaci aktívne študovali vyhľadávaním faktov a  listovali v knihách. Z toho bola smutná. Mala svoje fólie a meotar, ako vieme, zošity laboratórnych prác dotiahnuté do dokonalosti… Takéto školstvo ju už veľmi netešilo.“

Ona sama však bola duchom moderná, s modernými názormi na spoločnosť aj vedu. Keď sa napríklad v roku 1984 začalo hovoriť o novom víruse HIV, prinášala nám dostupné informácie zo sveta bez internetu, hovorila o spôsoboch ochrany. Táto túžba po nových informáciách jej zostala dodnes:

„Na svoju sedemdesiatku dostala svoj prvý počítač s prístupom na internet: Áno, hovorila, ja sa  naučím ovládať technológie. Mama má svoju e-mailovú adresu a cez ňu pravidelne komunikuje so svojimi kolegyňami. Vie napísať e-mail, preposlať ho aj pozrieť fotografiu ako jeho prílohu.

Ako 80-ročnej sme mame kúpili nový operačný systém, lebo sa sťažovala na pomalý počítač, postupne sme zaviedli wifi a dnes už má aj notebook. Obdivujem ju, lebo nie každý dôchodca zvládne prechod z pracovného života na dôchodok. Ona si naplánovala krásnu dennú rutinu: ráno vstane, pripraví si raňajky – pravidelne chlebík s maslom a kávou s mliekom – rovnako po celý svoj život, potom niečo urobí, v lete popolieva či ostrihá záhradu, navarí si obed. Poobede číta knihu a neskôr ide k počítaču. Číta noviny a  magazíny na webových stránkach, hrá počítačové hry. Denne lúšti krížovky, tak 60 – 70 krížoviek a 20 prečítaných kníh za mesiac. Výroky, porekadlá a citáty, ktoré ju zaujali, si zapisuje do zošitov. Dnes ich už je pekná kôpka. Nechcela sa vzdať svojej záhrady a ešte v lete mi musela ukázať, ako sa dostane so zranenou nohou do skalky medzi kvety. Keď bolo vonku chladno, obliekla sa a prechádzala po balkóne tvrdiac, že musí chodiť. V časoch aktívneho učiteľovania išla zo školy rovno do záhrady a bola v nej do neskorého večera.“

Oddych a samota

Pani profesorka je veľká samotárka, miluje oddych a pokoj. Nevyhľadáva susedskú či inú návštevu. Medzi kamarátkami zo zborovne má pani profesorka aj svoje bývalé študentky, s ktorými sa doteraz pravidelne stretávajú. Sú to pani profesorky Hricíková a Koššibová.

„Už asi 10 rokov sa pravidelne koná  dámske stretnutie pri kávičke. Organizuje ho mailom pani profesorka Lafková s oslovením Milé dámy, stretneme sa 3. marca o 14.00… Určite by sa ho mama  zúčastnila, ak by bola v Levoči. Bude im všetkým na stretnutí chýbať aj pani profesorka Péchyová, ktorej náhly odchod mama veľmi ťažko nesie. Tento rok im k spoločnej kávičke v milej spoločnosti mojej pani triednej Virovej, pani profesoriek Kollárovej, Hricíkovej, Bezecnej či Lafkovej s mamou iba zatelefonujeme. Viac mi ale o stretnutí nikdy nehovorí, lebo to berie rovnako ako za mojich študentských čias – zo zborovne doma ani slovo.“

Mama a Levoča

Pani profesorka Helena Michálková má rada Levoču svojej mladosti – päťdesiate a šesťdesiate roky, keď podľa jej slov Levoča žila. Ujali sa jej harcovníci v divadle, napríklad Serafín Kresťan či Jaro Prvý, a rozbehli kultúrny život naplno. Rada na toto obdobie spomína.

Najkrajšie obdobie s manželom prežívali, keď skončila s aktívnym vyučovaním, boli obaja sedemdesiatnici, otec šoféroval, nakúpili si a navarili, sedeli doma a starali sa o seba. „Pozitívne ich prinútil byť aktívnymi a vitálnymi fakt, že ešte mali doma mňa. Mám pred ňou neskonalý rešpekt. Ak niečo povedala, platilo to a stála si za tým. Vie dokonale čítať z mojich očí aj mimiky a vždy zistí, keď ma niečo trápi. Nedá sa pred ňou nič utajiť, ani zásadne klamať.“

Syn Edko pridáva ešte osobnejšiu výpoveď: „Jej najkrajším miestom v našom meste je náš dom pod Mariánskou horou. Bývame v slepej ulici, nik tam nechodí a je tam absolútny pokoj. Veľká terasa a záhrada. V máji všetko ozelenie a aj keď to pokosím, vždy to rýchlo zarastie nanovo. Túto svoju oázu miluje. Najlepšie sa cíti doma. Tri roky bývala u mňa 5 dní v týždni, no vždy sa chcela vrátiť, hovorila: ,Mne je doma najlepšie, nechcem nikde ísť, tu chcem byť, príď ty za mnou…´ Aj z akejkoľvek oslavy sa musí vrátiť domov, nikde neprespí. Svoj bod nula, svoj greenwich, má na Vodárenskej ulici pod Mariánskou horou.“

Za svoju dlhoročnú prácu dostala pani profesorka Michálková pri príležitosti stého výročia založenia Gymnázia Janka Francisciho – Rimavského Cenu predsedu PSK v roku 2014, v roku 2011 pani profesorku ocenil pán primátor Cenou primátora mesta. Podľa postoja „Keď ťa niekde pozývajú, choď“,  vždy absolvovala dve-tri pomaturitné stretnutia ročne. Nateraz posledným a slávnym bolo stretnutie s prvou triedou žiačok z pedagogickej školy po 60 rokoch. Fotku aj článok z Limky má odložené.

Ako by vyzerala cena Pedagóg mesta Levoča pre pani profesorku? Drobná soška Zlatého Komenského s veľkým úsmevom a drobnými očami? Pani profesorka počítala študentov, ktorých cestou na nákupy stretla a prihovorili sa jej. Ak boli šiesti, bol to pekný deň. Ak iba jeden, nevadí, na nákup sa pôjde predsa aj zajtra.

Vzácnejšie než ceny vo vitríne sú poďakovania a spomínania od študentov pradávnych, dávnych aj tých najmladších, veď bývalí žiaci, vnuci jej najstarších študentov, majú dnes aj 25 rokov.

A my ich vieme doručiť. Syn Edko vidí odmenu ešte jednoduchšie: „Nech má jeseň života takú, akú si zaslúži – pokojnú.“

Pozdravujeme z Levoče do Prešova. Ocenenie máme pripravené pri ktoromkoľvek budúcom stretnutí. A ďakujeme za rozhovor na diaľku.

Eva Malíšková

Galéria