Aktuality

Rozhovor vznikol pri príležitosti Medzinárodného dňa žien

V rozhovore s PhDr. Astrid Kostelníkovou, známou levočskou sprievodkyňou, ktorá prežila roky neslobody, rodinných strát a nádejí, sa dotýkame jej osobných skúseností z obdobia totality, revolúcie aj prvých rokov demokracie. Hovorí o viere, sklamaniach a odkazuje nám, že aj napriek zložitým časom má pravda a čestnosť stále svoju silu. Jej spomienky sú cenným odkazom pre ďalšie generácie. Astrid Kostelníková má 81 rokov a sprevádza turistov Levočou, mnohým počas rokov pomohla ozrejmiť ich pôvod v našom meste.

 

Dlhé roky sprevádzate turistov v maďarskom jazyku. Akí sú turisti, ktorí prichádzajú do Levoče? Ako sa rokmi zmenili?

Viete, keď som so sprevádzaním začínala, bolo to celkom nečakané. Prišla sem skupina maďarských turistov, no pán docent Chalupecký, ktorý zvyčajne sprevádzal, tu nebol. Chceli sa poprechádzať po meste. Vtedy ma oslovila mestská informačná kancelária, pretože vedeli, že trošku hovorím po maďarsky. Síce som si už nebola istá svojou maďarčinou, ale prijala som to. Veľmi mi pomohla Hanka Babicová z informačného centra. Ona sama kedysi sprevádzala a dala mi svoju malú sprievodcovskú knižočku. Rýchlo som si ju prečítala, lebo som poznala mnohé rodinné príbehy, ale nie históriu samotných domov a pamiatok. Takže táto pomoc bola pre mňa veľmi cenná.

Narástol po zmene režimu počet turistov v Levoči?

Áno, po zmene režimu do Levoče začali prichádzať veľké skupiny turistov – nielen z Maďarska, ale aj z Ameriky či z východnej Európy. Boli to často potomkovia Levočanov a mnohí z nich hovorili po maďarsky, pretože Levoča bola kedysi viacjazyčným mestom. Aj od týchto turistov som sa dozvedela veľa o rodoch a rodinách, ktoré v Levoči žili.

Ako ste sa naučili po maďarsky?

Po maďarsky som sa naučila ešte ako dieťa, hoci neúmyselne. Pochádzam z Liptova, hoci som sa narodila v Sliezsku. Počas vojny sme s mamou utiekli na Liptov. Starí rodičia a súrodenci hovorili viacerými jazykmi – po nemecky aj česky – ale keď chceli, aby im iní nerozumeli, pre okolnosti, ktoré vtedy panovali, rozprávali sa po maďarsky. Ja ako najmladšia som pri nich stále sedela a postupne som maďarčinu nasávala.

Čo vás spája s Levočou?

Každé prázdniny sme ako deti trávili v Levoči. Moja rodina mala silné väzby na zdravotníctvo – starý otec bol riaditeľom nemocnice, rovnako ako niekoľko generácií pred ním. Práve môj pradedo postavil prvú nemocnicu v Liptovskom Mikuláši. Dodnes je na bráne pôvodnej nemocnice tabuľa s poďakovaním, že ju založil doktor Hoffmann. Bol to lekár s veľkým srdcom – súčasťou nemocnice bolo aj oddelenie pre chudobných, kde sa liečilo zo zbierok. Z matkinej druhej strany sme boli lekárnická rodina. V Liptovskom Mikuláši sme mali nádhernú lekáreň s maľovanou kupolou, benátskymi zrkadlami a freskami zo začiatku 19. storočia. Bola to rodinná pýcha. Bohužiaľ, po vojne ju zničili.

Ako si spomínate na návštevy Levoče v detstve?

V Levoči sme mali veľa rodiny a známych, preto sme ich často navštevovali. Moji súrodenci sa hrávali s inými deťmi a ja ako najmladšia som vždy počúvala staré tety. Boli to prevažne Nemky, hovorili po maďarsky, ale všetci vedeli, že pochádzali z nemeckých rodín. Tieto tety po vojne veľmi trpeli – dva roky nedostávali žiadnu podporu a žili vo veľkej biede. Keďže sme vtedy ešte mali gazdovstvo, nosili sme im potraviny, aby mali aspoň čo jesť.

Keď dnes sprevádzam turistov, rada končím svoju prehliadku pri dome, kde je papiernictvo neďaleko Thurzovho domu. To bol kedysi dom rodiny Mortenson. Boli to pôvodom Švédi – a ja sama mám švédske korene po otcovi. Pán Mortenson bol profesor na gymnáziu a jeho dcéra Blanka mala veľký ekonomický talent a mala maturitu.

Počas vojny bola levočská likérka zbombardovaná a vykradnutá. Blanka ako učiteľova dcéra vedela skvelo počítať, viesť účtovníctvo a robiť ekonomické plány. Vďaka nej sa likérka veľmi rýchlo zotavila a opäť začala fungovať. V tom čase bol levočský likér veľmi známy.

Táto Blanka potom každý týždeň – vždy v stredu o pol piatej – pozývala staré tety na takzvaný „Kränzchen“ – spoločné posedenie. Navarila, napiekla a keď sa tety lúčili, každá dostala veľký balíček s jedlom. Blanka vždy vravievala: „Čo by som ja s tým robila? Veď by sa to pokazilo. Vezmite si to.“

A tie tety z tohto balíčka žili niekedy aj tri dni. Potom zasa trochu hladovali a o týždeň prišla ďalšia streda. Viackrát som bola na takomto stretnutí aj ja.

Ako ste sa dozvedeli o rodinách, ktoré kedysi žili v Levoči?

Dozvedela som sa o nich najmä tak, že som ako dieťa chodila na návštevy k viacerým tetám. Aj preto, keď prídu maďarskí turisti, viem im rozprávať ich príbehy. Veľa z nich muselo odísť už za prvej republiky. Pýtajú sa ma, prečo odišli, pretože v dejepisoch sa tom veľmi nehovorí. Za prvej republiky Masaryk trval na tom, že musí existovať československá národnosť. Československo bolo vtedy tvorené z dvoch tretín Čechmi a Moravanmi a z jednej tretiny Slovákmi. Masaryk chcel udržať jednotu, a preto požadoval československú národnosť. Mnohí Maďari, ale aj Nemci, ktorí hovorili po maďarsky, túto národnosť neprijali. A keď ju neprijali, stratili nárok na zamestnanie. Preto sa veľa ľudí odsťahovalo – najmä do Maďarska. Tí, ktorí sa rozhodli odísť, mohli so sebou vziať svoj majetok a popredávať svoje domy. No horšie na tom boli tí, ktorí zostali – často preto, že tu mali starých rodičov alebo nemohli opustiť svojich blízkych.

Ako ste sa dostali neskôr do Levoče?

Do Levoče som sa dostala až po svadbe. Ja síce neverím na duchov, ale mám pocit, že niečo vyššie ma sem priviedlo. Môj starý otec Levoču miloval. Keď som bola malá, bola som veľmi chorá. Keď v Mikuláši v evanjelickom kostole zvonili zvony, ľudia si šepkali: „To malé Hoffmannovo vnúča zomrelo…“ – ale ja som prežila. A možno práve vtedy mi život určil cestu: aby som raz žila tu, v Levoči.

Vaša mama to mala veľmi náročné, keď musela odísť so štyri deťmi sama z Třinca…

Moja mamička mala iba 18 rokov, keď sa vydávala. Vydávala sa s úžasnou výbavou, ale všetko, čo mali, zostalo v ich dome, keď ju vyhnali a otecka zatkli. Mnoho ľudí sa vtedy snažilo dostať cez Viedeň do Nemecka, ale mamička to odmietla. Otecko bol väznený v Československu a jeho matka a sestry boli v Nemecku, no mamička sa rozhodla zostať, pretože mala zázemie na Liptove, kde žili jej rodičia. Ako jediná dcéra nemohla opustiť svoju mamu a otca, ktorý bol lekárom. Počas dramatického úteku sme strávili niekoľko mesiacov na ceste, kým sa dostali do Liptovského Mikuláša. Cestou pred Viedňou nás zahnali do tábora pre občanov nemeckej národnosti v Novákoch. Pred gulagom nás zachránila matkina československá národnosť aj znalosť jazykov. Z dôvodu  jazykovej vybavenosti pomáhala veliteľovi ruských vojakov s tlmočením. Vďaka tomu sme potom mohli pokračovať v našej ceste na Liptov.

Ako sa váš otec dostal do väzenia?

Počas vojny prišli za oteckom – lekárnikom tri židovské rodiny s prosbou o pomoc. Keďže bol jediný lekárnik v okolí, vzal ich pod svoju ochranu. Otca po vojne zavreli kvôli jeho nemeckej národnosti. Keď prišlo na súd, židovskí svedkovia prišli vypovedať, že im zachránil život. Prvý súd však bol zrušený, pretože mal prebehnúť deň pred 1. májom a úrady nechceli, aby tieto svedectvá vyšli na povrch. Druhé pojednávanie prebehlo už bez prítomnosti svedkov.

Navštevovali ste otca vo väzení?

Po piatich rokoch sme mohli otecka prvýkrát navštíviť. Mala som vtedy 5 rokov. Povolené bolo iba stretnutie na 20 minút, ale po pár minútach nás vyhnali. Pamätám si na vysokú postavu otecka, bol upravený a čistý, no vedľa neho stáli zúbožení spoluväzni. Medzi nami a ním bola vysoká bariéra, cez ktorú sme si nemohli podať ruku. Strážca si všimol, ako plačem a dovolil mi podliezť zábranu, aby som sa mohla dotknúť otcovej ruky. Tento moment si budem pamätať navždy.

Boli ste za svoj pôvod perzekvovaní aj neskôr?

Po vojne sme mali ako rodina problémy kvôli „nesprávnemu pôvodu“. Brat, talentovaný matematik a technik, nesmel študovať na vysokej škole. Musel sa vyučiť na strojárskej priemyslovke, no napriek tomu si neskôr diaľkovo dokončil inžinierstvo a vo výrobe vymyslel mnohé patentované inovácie, ktoré prilákali záujem aj zahraničných odborníkov.

Moja sestra musela študovať na textilnej učňovke a aj keď bola textilka len pol kilometra od nášho domu, musela bývať na internáte, pretože sme mali „zlú domácu výchovu“. Napriek tomu sme sa všetci dobre učili a mamička nám vždy hovorila: „Len sa dobre učte, bude im ťažšie vás vyhodiť.“

Moja druhá sestra bola nesmierne talentovaná matematička. Napriek tomu, že ju starý riaditeľ základnej školy podporil a umožnil jej štúdium na gymnáziu v Mikuláši, vysokú školu jej už nepovolili. Vydala sa do Čiech, kde pracovala vo fabrike v Strakoniciach a našla tam šťastie.

Ja som vždy túžila byť detskou lekárkou. Milovala som deti a cestou zo školy som sa zastavovala pri každom kočíku. Stará mama ma musela chodiť vyzdvihovať, kým som jej nesľúbila, že pôjdem priamo domov. Po skončení osemročky som si podala prihlášku na zdravotnícku školu, prijímačky som urobila, ale neprijali ma pre nedostatok miesta. Skúsila som to v Ružomberku na textilnej priemyslovke, ale na prijímačkách sa ma spýtali, prečo bol môj otec vo väzení. Odpovedala som odvážne: „To sa musíte opýtať tých, ktorí ho tam zavreli.“ Nevzali ma, opäť pre nedostatok miesta. Celé prázdniny som preplakala. Náhoda však zariadila, že som sa dostala na chemickú priemyslovku do Svitu. Chémiu som síce neznášala, ale našla som si vášeň v športe. Stala som sa majsterkou v stolnom tenise a cvičila som na Spartakiáde v Prahe, odkiaľ sa moja fotografia objavila aj na titulnej strane Pravdy. Na priemyslovke som hrávala pingpong s chlapcami, a práve tam som spoznala svojho budúceho manžela, učiteľa chémie, ktorý dostal umiestnenku do Svitu. Aj s manželom sme sa zoznámili pri pingpongovom stole.

Neskôr ste sa však dostali k pedagogike…

Moja cesta k pedagogike bola plná zvratov a nečakaných stretnutí. Po maturite som si musela dorobiť pedagogické vzdelanie, aby som mohla učiť. Študovala som diaľkovo v Prešove a zároveň pracovala ako vychovávateľka na levočskej pedagogickej škole. Bolo to náročné, nakoniec sa mi však podarilo získať doktorát z pedagogiky.

Uľavilo sa vám aspoň trochu po Nežnej revolúcii?

Veľmi som verila, že to príde, verila som v zmenu. Boli tam krásne myšlienky, ale do každej spoločnosti sa vždy dostanú ľudia, ktorí hľadajú len výhody. A práve toto všetko pokazilo. Stále však verím, že čestnosť a pravda majú svoju silu. Možno sa to ukáže v ďalších generáciách. A to mi dáva nádej. Som vďačná, že som väčšinu života strávila v Levoči, lebo toto mesto som milovala od detstva a táto láska trvá doteraz. Ďakujem Levočanom, že ma prijali.

 

Zhovárala sa Vladimíra Novotná Čajová.

 

Galéria