Aktuality

Miroslav Polák, odborník na segregované komunity a bývalý splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity, prináša pohľad na dramatické udalosti Spiša v 20. storočí. V knihe „Spišské exody“ zachytáva 13 veľkých vĺn odchodov obyvateľov – od deportácií, emigrácií až po sociálne rozvraty, ktoré zmenili tvár regiónu. Aké ponaučenia nám tieto príbehy prinášajú a čo nás môžu naučiť o súčasnosti?

Prečo vznikla kniha Spišské exody?

Po mojom príchode do Levoče som nerozumel správaniu miestnych ľudí. Prostredníctvom textov p. Kostelníka som si uvedomil, aké desivé a strašné udalosti sprevádzali región Spiša v 20. storočí. Zahŕňalo to vyháňanie, deportácie, zabíjanie aj emigráciu, teda exody. Počas 20. storočia ich bolo na Spiši 13, čo je viac ako jeden za desaťročie. Nezabúdajme na dve svetové vojny, zmeny hraníc štátov, ústav aj zákonov. Ľudia prežívali všetko okrem stability a pokoja. Každá generácia začínala od začiatku, no jej výsledkom bol sociálny rozvrat. Mesto bolo „preorané“ a medzi tunajšími boli i takí, ktorí využili situáciu a snažili sa dostať na uvoľnené „fleky“. Profitovali z rozvratu finančne, kariérne aj majetkovo. Hlboký vzťah k mestu nemali a výsledkom ich správania bola necitlivosť medzi ľuďmi, voči pamiatkam, histórii a životnému prostrediu.

Keď som si to uvedomil, s Ferom Guldanom sme zorganizovali výstavu Spišské exody. Na každý exodus namaľoval veľký, expresívny a abstraktný obraz. Výstava zaujala, putovala Slovenskom, vystavovali sme ju v Budapešti aj Londýne.

Kniha nie je jednoduché čítanie. Ktoré skupiny ľudí boli obeťami exodov na Spiši?

Chronologicky, na začiatku 20. storočia – odchod miestnych do Ameriky za prácou z ekonomických a sociálnych dôvodov. Po 1. svetovej vojne, keď vznikol československý štát, Maďari žijúci na Spiši neboli ochotní tolerovať nastupujúce podmienky. Boli medzi nimi úradníci, ktorí museli odísť zo svojich postov, začalo sa rôzne vybavovanie si účtov, čo dospelo k ich postupnému odchodu.

S blížiacou sa 2. svetovou vojnou sme vyhnali Čechov, túžili sme po Slovenskom štáte. Keďže sa blížila ďalšia vojna, postupne odchádzali Rusíni, Ukrajinci aj Rusi. Po 2. svetovej vojne Sovietsky zväz tieto menšiny sebe blízke zlákal a mnohí uverili, že tam nájdu lepší život. Málokomu sa podarilo vrátiť.  Mnohí, aj Levočania, odišli ako lacná pracovná sila do nemeckých fabrík. Len z Levoče boli deportované stovky Židov. Po 2. svetovej vojne prišla sovietska armáda a  transportovala zajatcov do gulagov. Vojenských zajatcov alebo kolaborantov s fašistami, ale často aj obyčajných ľudí z ulice, civilistov, aby nimi naplnili vlastné štatistiky. Niektorí ľudia sa do gulagov dostali len preto, lebo ich nevďačný sused udal za 20 korún.

Ďalšou skupinou boli Karpatskí Nemci, obyčajní civilisti dlhodobo žijúci na Spiši. Táto pomsta priniesla Karpatským Nemcom  veľa utrpenia. Socializmus okrem „svetlých začiatkov“ priniesol aj vysporiadanie sa s buržoáziou, s priateľmi starých poriadkov. Súkromníci prišli o majetky aj podniky.

Ďalej to bola kolektivizácia, ktorá postihla malých roľníkov. Priamo z Levoče môžeme spomenúť Levočskú vzburu 1949, likvidáciu rehoľných rádov, zatváranie kňazov. A to sme ešte len v polovici storočia. V 1968 prišla emigrácia, v rámci ktorej odišli práve aktívnejší, vzdelanejší a schopnejší ľudia, čo bola veľká rana pre tento región.

1. svetová vojna postihla aj Rómov, neskôr zo socio-ekonomických dôvodov odchádzajú a hľadajú prácu v Kanade, v Británii a ďalších krajinách západnej Európy. Každý región má svoje špecifiká, v Levočských vrchoch napríklad vytvorenie vojenského pásma a likvidácia obcí Dvorce a Ruskinovce, odkiaľ boli obyvatelia násilne premiestnení.

V každej rodine sa nájde niekto zasiahnutý exodmi, niektorí aj viackrát. Osobne som poznal Levočana, ktorý bol počas 2. svetovej vojny v pracovných táboroch a keď sa vrátil po vojne domov, ruskí vojaci ho zobrali z ulice a deportovali do gulagov na Donbas. Strávil tam takmer dva roky a v roku 1949 sa zaplietol do Levočskej vzbury, kde sa pridal na obranu kňazov. Bol zatknutý a odsúdený. V Jáchymove dostal 6 rokov.

Ako sa v súčasnosti môžeme takýmto udalostiam vyhnúť?

Keď niekto začne pritvrdzovať, vyhrážať sa alebo ospravedlňovať, ospevovať extrém, je treba byť ostražitý. S obzretím sa do minulosti každá generácia niečomu podobnému podľahla. Skutočná múdrosť tkvie v ochote vnímať, rozumieť prítomnosti a byť ostražitý dnes. Je potrebné apelovať na prítomnosť, na zrelosť, ale nie tak, aby to bolo ťaživo depresívne.

Ďalším dôležitým nástrojom je pomáhať slabším, čiže solidarita. Ak 20. storočie bolo plné násilia a udalostí podobných exodov, 21. storočie by mohlo byť založené na solidarite so slabšími ako obrane pred týmto všetkým.

Prečo máme tendenciu opakovať celý tento cyklus?

Väčšina jednoducho presvedčí menšinu. Demokraciu máme na Slovensku viac ako 30 rokov a stále sa to istým spôsobom opakuje. Problémom dneška sú informácie, resp. dezinformácie. Ľudia si vyberajú to, čo je pohodlnejšie, príjemnejšie, ľahšie. Nepátrajú po podstate, nechcú sa trápiť, uvažovať, bráni im v tom lenivosť a „pozlátko“, ktoré ich oslepí a potom jednoducho podľahnú.

Dôležitá je úloha rodiny, školy a politickej reprezentácie. V súčasnosti pozorujeme všeobecný úpadok celej spoločnosti, čo prináša úpadok školstva, znižuje sa túžba po vzdelanosti, náročných vedomostiach a informáciách. Omnoho lákavejšie sú jednoduchšie pokušenia a ponuky. Žijeme v postfaktuálnej dobe, takže aj exody, o ktorých hovoríme, a ľudia, ktorí boli z tohto územia násilne vyhnaní, sú spochybňovaní. Neboli biedni ani spodina. Židia, napríklad, boli advokáti a lekári, ktorí významne udržiavali spoločnosť na vyššej spoločenskej, kultúrnej a ekonomickej úrovni. Je to strata inteligencie a ekonomicky aktívnych ľudí. Ich odchod je stratou sociálneho kapitálu regiónu, mesto následne upadá.

Koľko to ešte bude trvať, kým dospejeme k uvedomeniu?

Môj kamarát povedal, že prvých 4 000 rokov je najťažších (smiech, pozn. red.). Aj najstaršie demokracie zažívajú krízy. Demokracia nikdy nie je hotová, nikdy sa nedá povedať, že máme vyhrané.

Aký prínos vidíte v multietnicite prostredia?

Vzájomné obohacovanie sa. Izolácia vedie k zadubenosti,  obmedzeniu,  slepote a nevedie k porozumeniu a veľkorysosti.

O exodoch sa rozprávate so študentmi stredných škôl. Je to skupina, ktorá by mala o týchto historických udalostiach vedieť viac?

V školách sa histórii 20. storočia veľmi nevenujú. Dejiny sa učia chronologicky a logicky, 20. storočie prichádza na rad v poslednom ročníku, keď sa študenti pripravujú na skúšky na vysoké školy. 20. storočie sa považuje za komplikované. Až budúcnosť ukáže, ako ho vyhodnotiť, ale zraniteľnosť ľudí tkvie v nevedomosti. Je desivé, že v jednej triede sa ma napríklad gymnazista spýtal, ktorá zo svetových vojen bola skôr.

Ako reagujú študenti na informácie o takomto násilnom správaní svojich predkov?

Je to individuálne, všeobecne sú zarazení, zaskočí ich počet exodov. Snažím sa im to podať tak, aby tomu porozumeli.

Aké sú ich otázky v súvislosti s touto témou?

Sú zaskočení, zamrazení a nevedia, čo s tým. Je to nápor, ktorý je potrebné vstrebať a rozhodnúť sa, ako s tým naložiť. Je prirodzené, že sú v miernom šoku, preto sa ich viac pýtam ja. Stalo sa niečo také vo vašej rodine? U susedov? Nemáte kamaráta, ktorý odišiel študovať do Čiech, lebo i to je dnes jeden z exodov – odliv mozgov, slovenských študentov do zahraničia. Čo s tým? Ako to vnímate? Je to dobré, alebo zlé?

Používate aj obrazový materiál z obdobia 20. storočia?

Sú to obrazy Spišských exodov Fera Guldana. Výsledkom je beseda zahŕňajúca 3 predmety – výtvarnú výchovu, dejepis a občiansku náuku neštandardnou formou.

Aké exody môžeme pozorovať v súčasnosti?

Súčasné exody majú rôzne príčiny: sociálne, ekonomické, etnické, náboženské, politické a častokrát je to ich kombinácia. Polovica exodov z 20. storočia bola založená na etnickom princípe, čiže voči Maďarom, Čechom, Nemcom, Židom atď. Dnes sú to skôr ekonomické či sociálne dôvody. Spomeniem opatrovateľky, ktoré odchádzajú za prácou do Rakúska či Česka a pod. Obrovské množstvo mladých ľudí vyštuduje bakalársky stupeň vysokej školy na Slovensku a na magisterské štúdium sa už hlásia do Čiech. Bežný štandard. Je to strata pre krajinu, región aj mesto. Súvisí to s kvalitou vzdelávania a možnosťami uplatnenia sa na Slovensku.

Ako ich presvedčiť, aby ostali na Slovensku?

Najprv treba presvedčiť tých, ktorí sú za to zodpovední, a to je vládna moc v štáte. Ale to je ťažká robota, takže pracovať treba aj „zospodu“ osvetou. Môžeme mladým ľuďom vysvetľovať, čo sa stalo v minulosti, argumentovať, diskutovať s nimi, motivovať ich, aby mali ambície tu ostať a vydržali. Je to mravenčia práca, ktorá je stále platná, potrebná a bez konca.