Aktuality

Z Vydrníka do Levoče cez Brezovú

Dve zdanlivo nesúvisiace sídla spája pekná turistická trasa, prechádzajúca rozmanitou krajinou. Vedie cez dedinky, polia, brody, husté lesy aj hrebene Levočských vrchov s úžasnými výhľadmi.

Vlastne ani neviem, prečo som sa rozhodol absolvovať túto túru. Počkať, už asi viem! Na turistickom rázcestí pri Košickej bráne v Levoči som raz zbadal šípku s modrou značkou a cieľom vo Vydrníku. Geografiu mám rád, takže som vedel, že Vydrník leží západne od Levoče. No šípka nelogicky ukazovala opačným smerom. Ďalej som to neriešil, hlavu mi zamestnali iné veci. Ale po dlhých rokoch nastal vhodný čas na toto putovanie krásnou krajinou stredného Spiša.

Ráno

Dnes je logistika jednoduchá – nejako sa odviesť do Vydrníka a odtiaľ sa vrátiť po vlastných do Levoče cez Jánovce, Čenčice, Pikovce, Vlkovce, Brezovú a Zbojnícku lúku. Snaha využiť verejnú dopravu síce bola, ale časovo bolo oveľa výhodnejšie použiť auto. Je svieže ráno a prvé moje kroky vedú po modrej značke z vydrníckej železničnej stanice po asfaltke do obce Vydrník. Na to, že je pracovný deň a niečo pred ôsmou ráno, dedinka je nezvyčajne tichá, povedal by som, že až prispatá. Dominantný katolícky Kostol sv. Šimona a Júdu fotím najprv z hlavnej cesty. Po tom, čo opustím Vydrník a vydám sa poľami priamo na východ, ho fotím znovu, tentokrát s Kráľovou hoľou v pozadí. Na druhej strane sa z ranného oparu vynára známa silueta veže Kostola sv. Ladislava v Spišskom Štvrtku. Na poliach sa jaší črieda vysokej zveri. Je tu pekne, až na neskutočné kilometre káblov vysokého napätia, ktoré špatia krajinu. No ale elektrinu potrebujeme všetci, čo sa dá robiť… Idem sám a teším sa, že uvidím strmé západné zrázy Myšej hôrky. Úzkou dolinou medzi Myšou hôrkou a vrcholom Hradisko totiž v minulosti viedla veľmi významná obchodná cesta, tzv. „Severná cesta“, spájajúca Baltské a Stredozemné more.

Myšia hôrka – Slovenské Mykény

Spomínaná obchodná cesta pretínala územie Spiša už v staroveku. O bezpečnosť kupeckých karaván sa starali strážne pevnosti, z ktorých jedna bola vybudovaná ľuďmi otomanskej kultúry pred približne 3 500 rokmi v lokalite Myšia hôrka neďaleko súčasného Spišského Štvrtka. Pevnosť sa nachádzala na vŕšku nad výraznou úžinou, ktorou vstupovala obchodná cesta do údolia Hornádu. Od svojho založenia predstavovalo mestečko najvýznamnejšie stredisko v širokom okolí. Svedčia o tom predmety, ktoré sa tu našli pri archeologickom výskume – najstaršie zlaté šperky, nájdené v celej Karpatskej kotline, šperky z bronzu i ozdobné predmety z kosti a jantáru, ozdobené ornamentami mykénskeho vzoru, alebo dokonca fajanské perly, známe len v Egypte.  Tieto nálezy boli vyhodnotené ako európsky objav. To všetko potvrdzuje nezvyčajné bohatstvo a vyspelosť tunajších obyvateľov. Nenašli sa tu však žiadne zvyšky roľníckeho náradia. Obyvatelia sa poľnohospodárstvom zrejme vôbec nezaoberali a potraviny si zaobstarávali výmenným obchodom v okolitých osadách. To zasa poukazuje na mestský charakter usadlosti.

 

Čo je však na Myšej hôrke najpozoruhodnejšie a čo z nej robí európsky unikát, je architektúra mestečka. Jeho zakladatelia ho vybudovali na premyslene vybranom a strategicky výhodnom mieste, navyše podľa vopred vypracovaného plánu. Dá sa dokonca predpokladať, že jeho poloha s Tatrami v pozadí bola zvolená aj z kultových dôvodov. Mestečko zaberalo približne 0,6 ha a bolo postavené na vyvýšenom mieste, kde na jednej strane prudký a zalesnený svah klesal do údolia potoka a zvyšné tri strany boli chránené neobvyklým systémom – val s palisádami a kamennými múrmi bol 6 metrov široký a pred ním bol ešte osobitný kamenný múr a široká priekopa. A práve tento kamenný múr je zo všetkých nálezov najdôležitejší. Tvoria ho dôkladne opracované a do seba presne zapadajúce kamene, ktoré však nikdy neboli pospájané maltou. Presne tak, ako kamene múrov v bájnych Mykénach. V centre stáli väčšie domy najbohatších a najvplyvnejších obyvateľov, na okraji domy drobných remeselníkov, obchodníkov a vojakov, a v strede stala akropola. Dôvod zániku tohto významného a rozvinutého mestečka dnes už nie je možné určiť. Stav, v akom jeho obyvatelia svoje príbytky zanechali, však nasvedčuje, že tu pravdepodobne došlo k obrovskému požiaru. Obyvatelia pred ním buď ušli alebo ich odvliekol nepriateľ. Po tejto udalosti už Myšia hôrka nebola nikdy viac osídlená.

Vznikla tu teda jedna z najvyspelejších pravekých civilizácií strednej Európy, čo zásadne zmenilo pohľad historikov na osídlenie tohto územia. Miestni obyvatelia však začali vzácne múry postupne rozoberať a kamene používať na výstavbu nových rodinných domov. Po ukončení archeologického výskumu bolo preto rozhodnuté o zasypaní nálezov, čo je nesmierna škoda, pretože ide o naozaj jedinečné miesto európskeho významu. Minulosť tu dnes už nič nepripomína, nenájdete tu jedinú infotabuľu, nevedie sem žiadna turistická značka. Navyše značná časť Myšej hôrky bola nedávno oplotená a pred vstupom nevítaných návštevníkov je chránená výstražnými tabuľami. Hanba na sto rokov a dobrá ukážka toho, ako si na Slovensku vôbec nevážime naše skutočné kultúrno-historické dedičstvo. Lebo nemecký kroj a štekle ním naozaj nie sú.

Stúpam

Ospravedlňujem sa za tematickú odbočku, trochu som sa nechal uniesť. Ako spomínam vyššie, na Myšiu hôrku sa v súčasnosti nedá dostať, preto zanechávam najnižší bod dnešnej trasy pri Božej muke (550 m. n. m.) a stáčam sa priamo na sever. Najbližší kilometer tak idem presne v trase starej obchodnej cesty. Moju pozornosť zaujala krásna skupina tulipánov, rastúcich tu v divočine pri potoku zrejme z cibuliek, ktoré tu spolu so starou zeminou z kvetináčov asi často vysypávajú miestni. Potok tečie z časti rovno po ceste, čo moje rozpadávajúce sa botasky neradi vidia. Ale prežili aj túto skúšku. Pred deviatou som v Jánovciach, kde to žije o trochu viac než vo Vydrníku. Obcou však len preletím, nie je dôvod sa tu zdržiavať. Pokračujem na sever po parádnom chodníku popri rušnej ceste z Jánoviec do Kežmarku. Pod diaľničným mostom prechádzam na druhú stranu a po prvýkrát v živote vchádzam do dedinky s čarokrásnym názvom Čenčice. Fotím dominantný Kostol sv. Štefana Uhorského.

Čenčice sú ozaj malé, po pár minútach som už na poliach nad dedinou. Je to zaujímavý úsek. Ale slnko je už vysoko a celá trasa až doteraz viedla otvorenou krajinou, takže som rád, keď chodník vchádza do lesa. Čaká ma prvé výraznejšie stúpanie. Z lesa vychádzam na široké polia, ktoré som objavil len pár týždňov predtým na inej jarnej prechádzke. Ďalšiu premiéru mám v Pikovciach, o ktorých už nebudem môcť povedať „No jo, to znám, tam jsem taky nebyl.“ Malebné Pikovce sú administratívnou súčasťou obce Abrahámovce. Ani nie 50 domov, učupených v doline medzi rozľahlými lúkami a poliami, z ktorých sa už otvárajú nádherné výhľady na Vysoké Tatry. Ďalšie krátke stúpanie na Rázcestie pod Vtáčím vrchom si teda spestrujem fotením a kochaním sa.

 

Po hrebeni

Najbližšie 3 hodiny povedú po časti hlavného hrebeňa Levočských vrchov, ktorý je zároveň aj hlavným európskym rozvodím. Južné svahy odvádzajú vodu do Čierneho mora, severné svahy do Baltiku. Tento úsek od Rázcestia pod Vtáčím vrchom po obec Vlkovce zbožňujem a je veľmi vhodný aj pre horské bicykle. Krásny chodník striedavo prechádza lesmi a horskými lúkami s parádnymi výhľadmi na Hornádsku kotlinu a okolité pohoria. Z Hrádku je vidieť aj na opačnú stranu – Vysoké Tatry mám ako na dlani. Z rázcestia rýchlo klesám do Vlkoviec, kde práve prebieha kosenie futbalového ihriska. Inak je tu všade povestný „klid a mír“. Vlkovce majú jedinečnú polohu – takmer na hrebeni, medzi poliami, sú odtiaľ krásne výhľady a končí sa tu cesta. Skoro ako Pikovce. Pokojne by mohli nadviazať družbu.

Ak práve nepotrebujem obchod, dedinami zvyknem iba preletieť a Vlkovce nie sú výnimkou. Cestou sa ale stále obzerám – cesta sa kľukatí, vchádza medzi domy, všade okolo zelené polia a nad tým Vysoké Tatry a modrá obloha. Romantika ako blesk! Do reality ma vrátil kuriér, ktorý okolo mňa doslova preletí. Ok, na tomto úseku asfaltkou si radšej pohnem. Pauzu si doprajem až pri kaplnke pod Brezovou, ktorú mám veľmi rád a vždy sa tu zastavím na dlhšie. Fotím, jem, pijem a dobíjam vnútorné baterky. Toto miesto je ako stvorené na prestávku a načerpanie energie. Ešte jeden cvak a po 15 minútach prudšieho stúpania prichádzam k stromom, ktoré mám odfotené asi stokrát. Pridávam stoprvú až stošiestu fotku a môžem ísť ďalej – na Brezovú.

A padám a padám až do Levoče

Brezovú som nazval v nedávnom rozhovore o turistike jedným z najkrajších miest na Slovensku. Je to kopec v nadmorskej výške 947 m. n. m. na hrebeni s kruhovým výhľadom od Vysokých Tatier cez Spišskú Maguru, Levočské vrchy, Branisko, Slovenské rudohorie, Slovenský raj, Nízke Tatry a priľahlé obce v Podtatranskej a Hornádskej kotline. Ako malý si ho pamätám úplne odlesnený, iba s neveľkou skupinou stromov na samom vrchole. Žiaľ, výhľady sa postupne strácajú, ako sa bývalé pasienky pomaly menia na les. Zhora sú dnes už len obmedzené výhľady, ale stále očarujúce je to z lúk západne a severne od samotného vrcholu Brezovej.

Je čas ísť ďalej, smer Levoča. Schádzam do plytkého sedla a zakrátko vchádzam do pekného zmiešaného lesa. Je tu zopár ukážkových listnáčov s impozantnou výškou a obvodom kmeňa. Bezpochyby veľmi staré stromy. Prechádzam cez nenápadnú Špitálsku lúku, z ktorej by sa dalo neznačeným chodníkom zísť rovno do Levoče. Ja ale pokračujem ďalej až na Zbojnícku lúku, kde modrá značka z Vydrníka končí a ja mením farbu na zelenú. Ako schádzam lesom, začínam pociťovať únavu. A tiež si uvedomujem, že až na sporadické známky života v piatich dedinkách som za celý deň nikoho nestretol. Jasné, je pracovný deň, ale aj napriek tomu mi to pripadá zvláštne. Krátko po druhej vychádzam z lesa na polia a otvára sa mi známy široký výhľad na rodnú Levoču. No a zhruba o tretej popoludní s 25 kilometrami v nohách končím svoje putovanie pri Košickej bráne. Teda presne tam, kde som pred rokmi zbadal modrú šípku „okľukou do Vydrníka“.

Martin Drahomirecký

Galéria