Aktuality

Takto nazval výstavu levočského maliara Júliusa Értekeša, ktorá bola slávnostne otvorená na vernisáži začiatkom decembra, jej kurátor Jakub Milčák. Nesie podtitul Stratený skicár a iné maľby a širokej verejnosti bude prístupná v Galérii mesta Levoča ešte celý január až do 4. 2. 2024. Ponúkame vám niekoľko biografických medzníkov zo života umelca, ktorému je možno Levoča dlžná trochu viac historicko-umeleckej pozornosti.

Július Értekeš sa narodil v apríli 1910 ako štvrtý z piatich detí, vyrastal na Novej ulici v dome č. 72, kde mali jeho rodičia pekáreň.  Po ukončení levočského gymnázia pokračoval v štúdiu na vysokej škole v Prahe. V roku 1934 získal diplom z deskriptívnej geometrie a matematiky. Jeden rok strávil aj na pražskej Akadémii výtvarných umení,  kde ho ako dvadsaťdvaročného vyznamenali čestným uznaním za študijné výsledky.

V nasledujúcich rokoch (1935 – 1943) pôsobil v českom Štenberku a vo Frývaldove (dnešné Jeseníky), potom sa vrátil na Slovensko a vyučoval v Kežmarku. V roku 1943 počas prvej slovenskej republiky bol prepustený z práce pre nespoľahlivosť počas fašistického režimu a 19. 2. 1945 bol odvlečený do zajateckého tábora v  ZSSR. Našťastie sa mu podarilo vrátiť ešte v tom istom roku, koncom októbra domov do Levoče.

Po návrate vyučoval na štátnom gymnáziu matematiku a geometriu. V roku 1958 prestúpil na vlastnú žiadosť na pedagogickú školu, kde mohol okrem matematiky vyučovať aj výtvarnú výchovu. V roku 1966 sa oženil s pani Helenou Júnyovou, učiteľkou a neskôr riaditeľkou osobitnej školy na Ulici Fraňa Kráľa. O štyri roky neskôr odišiel do dôchodku a naplno sa až do smrti venoval maľovaniu. Spišské múzeum v Levoči usporiadalo výstavu z jeho diel v rokoch 1963, 1975 a naposledy v roku 2018.

V akvareloch Értekeša je zreteľný pohľad architekta, jeho matematického a geometrického videnia, stavia svoju maľbu akoby zo stavebných blokov, elementárnych častíc, postupne ju ukladá, akoby ukladal tehlu na tehlu, a tak sa konštrukcia nerozpadne. Perspektíva je aj v jemnej až snovej technike vodových farieb v jeho obrazoch presná. V maľbách je ešte ukrytý starý svet, neovplyvnený industrializmom a veľkovýrobou, neveľkým ľudským zásahom do prírody, keď s ňou  ešte človek spolupracoval, počúval ju a nesnažil sa ju ovládať. Akvarely sú presvetlené, ľahké, farby a čiary nie sú len na povrchu papiera, ale skôr vychádzajú z jeho vnútra na povrch tak, ako je to aj pri Értekešovom osobnom vnímaní sveta. Domy, dvory a ulice Levoče, drevenice, sýpky a stodoly v dedinách levočských vrchov a krajina Spiša boli jeho hlavným námetom.

Pre Levočanov je Értekeš zvlášť dôležitým maliarom, keďže jeho znázornenie nás stále učí, ako sa pozerať na naše bezprostredné okolie. Zvýznamňoval a odhaľoval krásu, v ktorej žijeme, hoci ju mnohí z nás možno nevnímajú. Tí, ktorí ho ešte zažili, si pamätajú, ako sedel na stoličke s doskou, stál so skicárom v snehu a na papier zaznamenával pomaly sa meniaci svet okolo nás.

 

                                                                                                      Jakub Milčák, kurátor výstavy 

       Výstava je cenná aj vďaka vystavovaným memorabíliám a osobnej spomienkovej výpovedi pani Janky Močiliakovej, príbuznej maliara Júliusa Értekeša, ktorú vám z priestorových dôvodov prinesieme v úplnom znení vo februárovom čísle Limky.

                                                                                                      redakcia Limky