Aktuality
Vo veku 89 rokov zomrel spisovateľ a lekár Ján Milčák. Česť jeho pamiatke!
Lekár a autor prozaických kníh pre deti i dospelých, tvorca drámy i poézie Ján Milčák sa narodil 9. januára 1935 v Levoči. Študoval na Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a po skončení štúdia začal pracovať ako lekár v Krompachoch, neskôr ako obvodný lekár v Spišskom Hrušove a začiatkom 90. rokov viedol nemocnicu s poliklinikou v Spišskej Novej Vsi. Podobne ako ďalší z tejto generácie spisovateľov, aj on v začiatkoch publikoval poviedky v Mladej tvorbe, ako aj literárnych periodikách. V 70. rokoch sa úspešne etabloval aj ako tvorca rozhlasových hier pre mládež a dospelých a rozprávok pre deti. Venoval sa tiež písaniu divadelných hier a pokračoval v tvorbe detských rozprávkových kníh a krátkych próz. Jeho tvorbu poznajú aj za hranicami Slovenska a mnohé spisovateľove diela boli ocenené. V roku 2005 bolo Jánovi Milčákovi udelené Čestné občianstvo mesta Levoča a v roku 2018 bol ocenený aj Cenou mesta Levoča.
Rodine a blízkym vyjadrujeme úprimnú sústrasť!
Ako spomienku na Jána Milčáka si môžete prečítať rozhovor, ktorý bol publikovaný v roku 2016 v mesačníku Limka
Ján Milčák: „Každú príležitosť využívam na písanie. Píšem to, čo považujem za užitočné.“
Lekár a spisovateľ Ján Milčák sa narodil 9. januára 1935 v Levoči. Študoval na Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a po skončení štúdia začal pracovať ako lekár v Krompachoch, neskôr ako obvodný lekár v Spišskom Hrušove a začiatkom 90. rokov viedol nemocnicu s poliklinikou v Spišskej Novej Vsi. Podobne ako ďalší z tejto generácie spisovateľov, aj on v začiatkoch publikoval poviedky v Mladej tvorbe, ako aj literárnych periodikách. V 70. rokoch sa úspešne etabloval aj ako tvorca rozhlasových hier pre mládež a dospelých a rozprávok pre deti. Venuje sa tiež písaniu divadelných hier a pokračuje v tvorbe detských rozprávkových kníh a krátkych próz. Jeho tvorbu poznajú aj za hranicami Slovenska a mnohé spisovateľove diela boli ocenené. Rozhovor s Jánom Milčákom pripravila Vladimíra Novotná Čajová.
Vravievate, že ste žili v dvoch domoch – jeden predstavovala medicína a druhý literatúra. V ktorom dome sa bývalo lepšie?
V každom dome je iná atmosféra, iné prostredie, aj keď je to dom, v ktorom som sám a prežívam v ňom to, čo je nevyhnutné. Ak som zotrvával v dome, v ktorom bola medicína, jednak som uvažoval, či som urobil všetko, čo som mal a čo viac som mohol urobiť pre svojich pacientov. To sa prenášalo do ordinácie, ktorá bola pokračovaním toho domu medicíny.
V literárnom dome bývam vždy, keď si trúfam, chcem alebo môžem niečo napísať. Často sa do tohto domu vraciam, lebo to, čo som napísal včera, nemusí byť dobré dnes. Zmena týchto domov bola permanentná.
Kedy sa rozvinula vaša láska k literatúre, bolo to ešte v detstve?
Nepamätám sa, že by niekto z mojich predkov bol literárne činný. Skôr si vážim, že mi rodičia v detstve kupovali Slniečko a rozprávky Pavla Dobšinského. Z jeho diel sa mi viac páčili tie, v ktorých sa objavoval horor. V Dobšinského folklórnych rozprávkach, ktoré ponúkal detským aj dospelým čitateľom, sa často objavovali strach, čert, či smrť.
Ktorá z Dobšinského rozprávok vám najviac učarovala?
Mne sa páčili všetky jeho rozprávky, rýchlo som si k nim vytvoril tajný vzťah. Keď som večer dlho čítal a mamka ma posielala do postele, tajne som si pod perinu pripravil inú rozprávkovú knižku. Rodičia si mysleli, že spím a ja som si čítal. Miloval som všetky rozprávky, ktoré v sebe mali tajomno. Aj keď som ho v tom veku ešte nevedel presne identifikovať, chápal som to ako krásu, ako to, čo vo mne vzbudzovalo zvedavosť.
Deti snívajú o tom, čím by sa chceli v živote stať. Ako dieťa, pri čítaní rozprávok, premýšľali ste nad tým, že by ste sa mohli stať spisovateľom?
Vôbec som to vtedy netušil. Nechcel som byť ani rozprávkovou postavou. Skôr sa mi páčili v detských očiach atraktívne povolania, ako napríklad kominár, ktorý liezol po streche a mal vybavenie pre mňa veľmi zvláštne. Vymetanie komínov som považoval za skutočne atraktívne. Páčili sa mi hudobníci, pretože som si nevedel predstaviť, ako v plechových hudobných nástrojoch vzniká zvuk. Aj keď všetky plechové nástroje majú zaujímavé tvary, pre mňa bol výnimočný lesný roh.
Patrila teda k vášmu detstvu okrem literatúry aj hudba?
Jednoznačne. Doma sme mali ozvučený obraz, na ktorom bol valček. Natiahol som ho a obraz vyhrával veľmi peknú melódiu. Keď som prišiel z materskej školy, púšťal som si ju vždy niekoľkokrát za sebou. Ďalšie atraktívne hudobné nástroje boli trúbka a klavír. V Levoči sme mali dva vojenské útvary. Vojaci si v areáloch počas pochodovania občas spievali. Ako budíček im ráno vyhrávala melódia z trúbky na viacerých miestach. My sme bývali blízko pri kasárňach a hudbu sme počuli aj u nás doma.
Učili ste sa hrať na nejaký hudobný nástroj?
Nie, ale pokúšal som sa. Otec síce chcel, aby som hral na husliach, no môj učiteľ nebol z toho, ako som napredoval nadšený. Potom som dostal mandolínu, na ktorej som sa naučil hrať asi dve pesničky. Na gymnáziu sme mali malilinký orchester, v ktorom som sa uplatnil ako bubeník, takže toto je môj hudobný nástroj.
Aj keď ste rástli, detstvo vás sprevádzalo naďalej. Venovali ste sa totiž literárnej tvorbe pre deti. Kedy ste si uvedomili, že by ste chceli písať a svoju tvorbu venovať práve detskému čitateľovi?
Vnímal som rozprávky pasívne bez toho, aby som pomýšľal, že nejakú napíšem. Na gymnáziu sme však začali vydávať študentský literárny časopis Levočský stredoškolák. Uverejňovali sme v ňom prevažne krátke prozaické texty, básne a literárnym spôsobom spracované zážitky zo školy. Náš profesor slovenčiny, Eligius Menge, hodnotil ponuku na vydávanie školského časopisu veľmi pozitívne. Bol to človek, ktorý viedol predovšetkým naše perá, ale aj prsty, aby sme napísali niečo, čo je súce.
Spomínate si na okolnosti, za ktorých vydali vašu prvú knižnú zbierku?
Boli to básničky pre menších čitateľov, ktoré literárne zobrazovali ročné obdobia a mesiace. Kniha vyšla v Mladých letách. Vedel som, že vyjde, lebo mi to vydavateľstvo avizovalo, a keď som raz kráčal po chodníku a pozrel do výkladu kníhkupectva, objavil som moju knižku. To bolo moje prvé stretnutie s knihou, z vydavateľstva mi ju poslali neskôr. Bola to ilustrovaná knižka, ktorá zobrazovala celý prírodný rok. Boli v nej napríklad slimáky, lastovičky, či snehuliak.
Detský čitateľ je otvorený a dokáže sa na literárny text pozerať inak ako dospelý. Venujete sa však aj tvorbe pre dospelých. Môžete zo svojho pohľadu porovnať detského a dospelého čitate- ľa?
Detský čitateľ je veľmi vnímavý a pozorný, ľahko rozozná faloš – podľa toho si vyberá knihy. Ak detskému čitateľovi vyberajú knihy rodičia a nepoznajú túto skutočnosť, niekedy vyberú, podľa výtvarného zobrazenia „malinovkové“ knihy. Dieťa ich prelistuje, možno ani neprečíta a celkom isto sa k nim nevracia. Ak si dieťa moju knihu obľúbi a neprečíta si ju iba raz, je to pre mňa veľkým zadosťučinením. Potvrdzuje to, že som napísal knihu správne, a že mi záležalo na každom slove, na každej vete. Ak by som mal teda porovnať písanie pre deti a dospelých, istým spôsobom je písať pre deti ťažšie, ale aj zodpovednejšie. Dospelý čitateľ sa často iba zabáva na tom, čo je napísané v „prvoplánovej“ knihe, kráti si čas a nejde mu o to, aby v texte hľadal aj iné, pri prvom čítaní zanedbateľné skutočnosti, ktoré tvoria atmosféru knihy. V spomínaných knihách taká atmosféra chýba, ale nájdeme ju vo všetkých prozaických knihách, ktoré majú cenu a hodnotu.
Levoča je veľkou inšpiráciou pre umelcov, pre spisovateľov, hudobníkov i maliarov. Inšpiráciou sa pre vás stal Majster Pavol. Prečo napríklad Majster Pavol áno a Biela pani nie?
Na to je celkom jednoznačná odpoveď. Majster Pavol je osobnosť, ktorú v Levoči doteraz nikto neprekonal. Biela pani je skôr symbol, ktorý možno vysvetľovať z rôznych pohľadov. S menom Majstra Pavla sa môžete stretnúť̌ na mnohých miestach v Európe, napríklad v malilinkej rybárskej dedinke, kde kostol slúžil ako ochranné miesto pre rybárov, ktorí sa tam skrývali pred pirátmi a lúpežníkmi. Kostol sme navštívili a nachádzali v ňom veľmi významné výtvarné artefakty. Farár, ktorý nás ním sprevádzal, sa spýtal, odkiaľ sme. Keď sme mu prezradili Levoču, povedal, že Majster Pavol je pre neho veľmi známa osoba.
Inšpiruje vás pri písaní aj Levoča ako taká? Môže pozorný čitateľ vo vašich textoch objaviť niektoré jej zákutia?
Levoča je prekrásne mesto. Zdá sa mi, že teraz rôznym spôsobom ožíva a objavuje sa v mnohých mojich rozprávkach pre staršie deti. Som rád, že patrím k Levoči. Nesmierne si vážim, že som dostal Cenu mesta Levoča a som aj jej čestným občanom. Levoča je nie iba, ale aj moje mesto.
Okrem toho, že vaše texty mali písomnú podobu, môžeme ju počuť v rozhlasových hrách, či vidieť v divadelnom spracovaní. V 70. rokoch, keď ste sa začali venovať tvorbe rozhlasových rozprávok, napĺňala zvuková podoba diela vaše predstavy?
Písať prozaický a rozhlasový text je veľký rozdiel. Každá z týchto možností má vlastné zákonitosti, ak sa nedodržiavajú, nevyznie to tak, ako si autor textu predstavuje. Je dôležité, aby každý text, teda nie iba prozaický, ale aj dramatický, mal v rozhlase svoju atmosféru. Tú atmosféru vytvára rytmus, správne slovné spojenia, repliky…
Viacerí kritici mojej tvorby hodnotia repliky, akoby dialógy boli monológmi, kde každá postava hovorí za seba. To platí pre prozaické, aj pre dramatické texty. Sú však aj ďalšie tajomstvá, ktoré rozlišujú tieto texty. Oblasť rozhlasových hier si cením. Dostali sa do mnohých štátov Európy, cez francúzske rádio, do frankofónnych oblastí Ameriky, teda Kanady. Mnohé z rozhlasových hier pre deti a dospelých boli ocenené na festivaloch rozhlasovej hry.
Ak by ste mali napísať rozprávku, ktorá by mala byť inšpirovaná vaším životom, o čom by bola a kto by bol jej hlavným hrdinom?
V Slniečku vyšla moja rozprávka o tom, ako som sa narodil. Je v nej veľmi veľa fantázie, čiže aj príbeh o mojom narodení bol rozprávkový.
Bol aj váš život rozprávkový?
Skôr detstvo, rád sa k nemu vraciam. Mal som veľmi dobrých rodičov, ktorým ďakujem za všetko, čo mi dali. Mám dvoch dobrých synov a tvorili sme rodinu, ktorá sa podobala na hniezdo. Sídlia v ňom vtáčiky, ktoré majú mláďatá. Takže taký je môj život – taký, ako býva život vtáčikov. Nie je vždy krásny, ale stále si to hniezdo vážia.
Obaja vaši synovia sa venujú literatúre, pôsobia ako literárni vedci. Ste si kritikmi tvorby navzájom?
Nie pri každom texte, ale veľmi často. Nechcem, aby chválili, ale aby povedali, čo sa im nepáči. Ak to hľadajú len ťažko, môžem byť spokojný. Opačne je to podobne. Veľmi ma potešila básnická zbierka Mariána Milčáka, ktorí mnohí hodnotia ako vynikajúcu a mne sa neobyčajne páčila. Páčia sa mi aj Petrove texty, ktoré varírujú na pomedzí pre dospelých a pre detí a musí sa nad nimi zamyslieť dieťa aj „dospelák“. To nie je jednoduché.
Novej literatúry pre deti je menej v porovnaní s tvorbou pre dospelých a deti čítajú málo. Čím si to vysvetľujete?
Závisí to najmä od rodičov, možno menej od učiteľa v škole, či vzbudzujú u detí záujem o knihy. Pre niektorých rodičov je jednoduchšie, ak dieťa sedí pred televíznou obrazovkou. V poslednom období sa snažia u detí vzbudiť záujem o knihy knižnice a knihovníčky. Svojimi podujatiami chcú priviesť deti ku knihám, čo je veľká výhoda. Je dôležité, aby deti čítali. Detstvo bez rozprávok je ochudobnené. Deti prichádzajú o to, čo vytvára fantáziu, a čo je základom pre ich výkony v dospelosti – pre prácu vedcov, umelcov, mudrlantov… Ozvláštňujú spoločnosť a tvoria úctu ku krajine, v ktorej sa nachádzajú, a v ktorej tvoria.
Na čom aktuálne pracujete?
Pri príležitosti 500. výročia dokončenia diela Majstra Pavla v Levoči pripravujem novelu s názvom Rezbár a žobráci. O Majstrovi Pavlovi som už písal v minulosti, no toto by malo byť niečo iné, nejde mi o historiografický text, ale o úctu k nena- hraditeľnému umelcovi, ale tiež k človekovi.
