Aktuality

Začiatkom júna sme sa rozlúčili s lekárom, prozaikom, dramatikom a rozprávkarom MUDr. Jánom Milčákom. Obaja synovia sú pokračovateľmi rodu Milčákovcov v Levoči a profesionálne sa venujú literatúre, jazykom a knihám.

S vďačnosťou za ochotu zdieľať rozlúčkovú reč, možnosť sprostredkovať ju tak všetkým obyvateľom nášho mesta a s pietnou úctou vyslovujeme príbuzným zosnulého Jána Milčáka hlbokú sústrasť.

„Náš otec Ján sa narodil 9. januára 1935 na Kasárenskej ulici č. 5 v Levoči rodičom Helene a Jánovi Milčákovcom. O dva a pol roka, v auguste 1937 pribudli do rodiny jeho súrodenci, dvojičky Elena a Jozef.

Po absolvovaní levočského gymnázia od roku 1953 pracoval dva roky ako učiteľ a zároveň diaľkovo študoval na Pedagogickej fakulte v Košiciach biológiu a chémiu. V druhom ročníku prešiel na Lekársku fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.

V roku 1959 sa oženil s Adelou Milčákovou, rodenou Lojkovičovou a o rok nato sa im v Revúcej narodil prvý syn Marián.

Po absolvovaní štúdia pracoval v rokoch 1961 až 1969 ako lekár v Krompachoch, okrem nemocnice najmä ako závodný lekár v Kovohutách. V Krompachoch sa v roku 1966 narodil jeho druhý syn Peter.

V roku 1969 sa otcovým pôsobiskom stal Spišský Hrušov. Presťahoval sa s rodinou do štátneho bytu v dome s ordináciou a pracoval ako obvodný lekár aj pre okolité obce Jamník, Vítkovce, Chrasť nad Hornádom a Bystrany.

Od roku 1976 žil s celou rodinou v Levoči na Predmestí v dome so záhradou. V rokoch 1980 – 1984 pracoval ako riaditeľ Nemocnice s poliklinikou v Spišskej Novej Vsi, potom ďalej dlhé roky pôsobil ako obvodný lekár v Spišskom Hrušove.

Práci lekára sa venoval až do roku 2015, v posledných rokoch v pokročilom veku vypomáhal vo viacerých súkromných ordináciách v Spišskej Novej Vsi.

Prvé literárne práce, poviedky začal publikovať v Mladej tvorbe, v rokoch 1965 a 1967 sa stal víťazom Wolkrovej Polianky v kategórii prózy, v roku 1967 získal na Wolkrovej Polianke aj Cenu Mladej tvorby. V roku 1972 mal vo Východoslovenskom vydavateľstve vyjsť jeho prozaický debut, súbor poviedok s názvom Je čo je. V čase prebiehajúcej normalizácie však vydavateľstvo žiadalo od autora „rukopis prepracovať podľa zásad súčasnej edičnej politiky tak, aby sa viac angažoval za ideály dnešných dní“. Otec rukopis na základe tejto požiadavky odmietol prepracovať a kniha nevyšla. Jeho prozaickým debutom sa tak stal útly zväzok s názvom Deväť poviedok, vyšiel v roku 1978 v Edícii Levočského recitálu, ktorú redigoval jeho brat Jozef Milčák. Ďalšie otcove prozaické tituly vyšli až po Nežnej revolúcii, poviedkové knihy Rosa canina (1995), Pocit úľavy (2013) a novela o Majstrovi Pavlovi Rezbár (2017) s ilustráciami Petra Krupu.

Literárna kritička Marta Součková o otcovej tvorbe napísala: Zdôraznila by som neuveriteľne tíšivý pokoj, ktorý z próz vyžaruje. Zdroje tohto pokoja sú aj v bytostnej spätosti človeka s prírodou, ktorá pôsobí harmonicky, a v jeho štýle – na rozdiel od mnohých súčasných autorov sa nesnaží šokovať jazykom, jeho vety sú krátke, úsečné a zároveň metaforicky presné. Hoci niekedy príroda takmer preberá funkciu postavy, Milčákov hrdina s ňou nemá splývať, ak mu práve príroda pomáha objaviť svoju podstatu. Nie teda návrat k prírode, ale k prvopočiatku takmer biblickému.

V sedemdesiatych rokoch sa etabloval ako tvorca rozhlasových hier pre dospelých i mládež a tiež rozprávok pre deti – napísal ich počas života viac ako tridsať. Debutoval hrou pre dospelých Sprievod anjelov (1971), z ďalších spomeňme aspoň hry Mačka (1973) – získal za ňu Hlavnú cenu na III. festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry v Piešťanoch a reprezentovala Československý rozhlas na prestížnej medzinárodnej prehliadke rozhlasových hier Prix Italia , Cela (1974), Rodinná fotografia (1994) – za hru získal Hlavnú cenu na XIV. festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry v Piešťanoch, Barokové oblaky (2003) a Pokušenie (2010).

Z rozhlasových diel pre deti a mládež si pripomeňme aspoň hry Obrov brat (1974), Hudci (1977), Kavka (1982), Celestínka, ryba a pán Baltazár (1988) – hra získala Hlavnú cenu na XI. festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry v Piešťanoch, Vrana Florenťanka (1993) – hra získala Hlavnú cenu na XIV. festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry v Piešťanoch, Tulák Jonatán (2000) a Zabudnutá skriňa (2008).

Na naštudovaní jeho hier sa podieľali viacerí významní dramaturgovia ako Emília Drugová, Beáta Panáková či Hana Rodová, režiséri ako Elena Bauerová, Imrich Jenča, Vladimír Rusko st., Hana Makovická či Peter Vilhan a herci ako Elo Romančík, Ivan Rajniak, Elo Roman, Viera Topinková, Eva Krížiková, Leopold Haverl, Emília Vášáryová, Viera Strnisková, Ján Galovič, Michaela Čobejová či Alfréd Swan.

Viaceré otcove rozhlasové hry boli odvysielané rozhlasovými stanicami v Českej republike, Chorvátsku, Poľsku, Maďarsku, Slovinsku, Nemecku, Taliansku, Belgicku, Holandsku, Francúzsku, Kanade a aj britskou BBC.

Od začiatku 90-tych rokov sa venoval i tvorbe monologických autorských rozprávok, z viacerých titulov, ktoré napísal pre detského čitateľa, si pripomeňme aspoň knihy Rozprávka o Marianke (1990), Chlapec Lampášik (1996), Zuzanka a pán Odilo (2004), Rozprávkový vláčik (2008), Jakub s veľkými ušami (2010), Trinásta komnata (2011), Rozprávka o oslíkovi (2012), Jonatán malý ako omrvinka (2014), Starec, ktorý lietal (2014), Levočské povesti (2017) a napokon knihu básní pre najmenšie deti Cukornička (2022), ktorú, podobne ako viaceré vyššie spomenuté tituly, doplnila výnimočnými ilustráciami jeho krstná dcéra Renáta Milčáková.

Kniha Rozprávkový vláčik získala v roku 2010 ocenenie Biely havran a bola zaradená do katalógu Medzinárodnej knižnice pre mládež v Mníchove. Otec bol dvakrát zapísaný na čestnú listinu IBBY (Medzinárodnej únie pre detskú knihu), a to v r. 1998 v Dillí za knihu Chlapec Lampášik a v r. 2012 v Londýne za knihu Jakub s veľkými ušami.

Udalosťou v decembri 1971 bolo uvedenie otcovej prvej divadelnej hry Majster v Mestskom divadle v Levoči. Režijne ju naštudoval jeho brat Jozef a účinkovali v nej Peter Krupa, Viera Slopeková, Ondrej Mertinko, Mária Labajová, Štefan Mráz, Jozefína Ondrejčáková, Štefan a Alexander Péchy, Marcel Gajdoš a Emil Labaj. Po druhý raz hru naštudovalo v réžii Ladislava Péchyho Divadlo na hradbách v roku 1996.

Hra mala byť uvedená aj na profesionálnej scéne v Slovenskom národnom divadle, ale plánovaná realizácia bola na pokyn člena predsedníctva ÚV KSS Ľudovíta Pezlára zrušená s odôvodnením, že hra s náboženskou tematikou na dosky SND nepatrí. Paradoxne, v roku 1983 sa na otca obrátil umelecký šéf súboru činohry SND Juraj Slezáček s návrhom, aby otec pre SND napísal divadelnú hru k 40. výročiu SNP a oslobodenia Československa Sovietskou armádou, ktorá by „duchom zodpovedala veľkej myšlienke týchto historických udalostí a ich svetlému odkazu pre dnešok“. Otec na toto oslovenie nereagoval.

Z ďalších uvedených hier spomeňme Chlieb a soľ pre kohúta Divadelným ochotníckym súborom v Mestskom divadle v Levoči v r. 1976, hry Hudci v Bábkovom divadle v Košiciach (1983), hry Barokové oblaky v bratislavskom divadle AHA (2005) a hry Klietka Divadelným súborom Hviezdoslav v Spišskej Novej Vsi (2007).

Literárna kritička Markéta Andričíková charakterizovala otcov rukopis takto: „Osobitosť poetiky básnika, prozaika a dramatika Jána Milčáka spočíva predovšetkým v úsilí hľadať a nachádzať harmóniu vecí a vzťahov, v jeho schopnosti komunikovať so svojím adresátom prostredníctvom tichého, empatického dialógu. Prináša veľmi sugestívny obraz medziľudských vzťahov, pričom v hlbšom pláne vždy zdôrazňuje také ľudské hodnoty, ako sú láska, súcit, porozumenie, obetovanie sa pre dobro druhého a podobne. Rozprávanie odkrýva neobyčajný a pritom univerzálny a celistvý ľudský svet, kde sa prelína prítomnosť s minulosťou, momentálna skúsenosť so spomienkami, realita so snom, súcit s ľahostajnosťou, láska s odcudzením, život sa dotýka smrti.“

V r. 2001 získal Ján Milčák Cenu združenia rozhlasových tvorcov Radioart za umelecký prínos v oblasti rozhlasovej tvorby. V roku 2007 prebral z rúk Mons. Františka Rábeka cenu Fra Angelica za zásluhy o rozvoj kresťanskej kultúry. V roku 2010 mu Literárny fond, Slovenská sekcia IBBY a Bibiana, medzinárodný dom umenia pre deti udelili cenu Trojruža za výnimočné literárne dielo, ktoré prostredníctvom rozprávkového imaginatívneho príbehu humanizuje ľudský údel. V roku 2005 mu bolo udelené Čestné občianstvo mesta Levoča a v roku 2018 bol ocenený aj Cenou mesta Levoča.

Otec bol rád na svete. Vybral si medicínu a literatúru z rovnakého dôvodu: bol vďaka nim blízko k ľuďom, vedel ich vypočuť, pomôcť im, hojivo vstúpiť do ich života. Mal rád prácu dedinského lekára, aj preto k nám domov často chodievali ľudia so starosťou o zdravie svojich najbližších i cez sviatky alebo uprostred noci. Z detstva si dobre pamätám búchanie na dvere a otca, ktorý sa náhlivo oblieka, berie svoju hnedú koženú lekársku tašku a odchádza kamsi do noci.

O mnohom, čo otec citlivo vnímal, sme sa dozvedali až z jeho textov. Jeho imaginácia sa nepochybne sýtila aj zo schopnosti vidieť samozrejmé ako nesamozrejmé. Očarený rozmanitosťou a krehkosťou živých bytostí animálneho a rastlinného sveta ju premietal do svojich textov, ktoré mali od začiatku jedinečný a nezameniteľný rukopis, aký zvykne charakterizovať len skutočných majstrov.

Otec mal našu mamu Adelu, bez nej by nebol. Priviedol si ju z Gemera do Levoče, lebo pre neho nebolo krajšieho miesta ako Spiš. A mama sa po celý život vedela neviditeľne starať o to, aby otec mohol pracovať a písať.

Otec mal synov Mariána a Petra, ktorých neúnavne a obetavo podporoval vo všetkom užitočnom a dobrom, o čo sa usilovali. Odmalička im čítal svoje práce a viedol k zázračnej schopnosti písať texty, ktoré znamenajú viac, než vypovedajú. Pre nich i pre celú svoju rodinu bol vždy k dispozícii, vždy na mieste, kde ho vedeli nájsť, keď to potrebovali.

Otec bol frajer. Keď jeho hry v 70-tych rokoch zaznamenali úspech aj v zahraničí, za zarobené peniaze kúpil nový model auta Renault 16, v ktorom som sa s ním, vtedy chlapec, cítil ako v pretekárskom aute.

Otec mal svoju záhradu, ktorá bola pre neho kúskom zachovaného Raja.

Vzdialenejší svet prichádzal k otcovi najmä prostredníctvom rádiových vĺn. V živote mal azda 100 tranzistorov, malých rádií na baterky, ktorých hlavnou výhodou bolo, že si ich mohol nosiť so sebou, kamkoľvek sa pohol. Okrem staníc Rádio Slovensko a Devín si z neskorších večerných hodín veľmi dobre pamätám opakujúcu sa zvučku rádia Hlas Ameriky, ktoré bolo v čase neslobody oknom do iného sveta.

A pripomínam si aj povinnosť mlčať o tom na verejnosti a mlčať i o tom, že sa mama s otcom v 70-tych a 80-tych rokoch aktívne zúčastňovali na stretnutiach komunity ľudí tvoriacich v Levoči tajnú cirkev, ktorá pod vedením Mons. Jozefa Jaraba šírila nielen vieru, ale aj myšlienky slobody a demokracie. V čase po revolúcii potom otec s mamou intenzívne spolupracovali s Rehoľou minoritov v Levoči.

Otec mal rád ľudí, čo sa prejavovalo aj v jeho skutkoch, a preto verím, že si ho budú pamätať najmä ako empatického, láskavého, zdvorilého, dôstojného a dobrého človeka.

Otec bol rád na svete. Bolo radosťou mať takého otca.

Erik Jakub Groch mi pri prejavovaní sústrasti povedal: ,Prví kresťania by na hrob napísali: Ján žije.´

Ján žije!“

Syn Peter

 

 

 

Galéria