Aktuality

28. októbra si pripomíname vznik Československej republiky. Oslavy vzniku Československej republiky boli v Levoči spojené aj s prejavmi nevôle k monarchii. Keďže pomníky sú symbolmi identity spoločnosti, počas historických a politických zmien sú ich prvými obeťami. Nevôľu k monarchii vyjadrovali obyvatelia novej Československej republiky v prvých dňoch jej existencie najčastejšie odstraňovaním verejných znakov starého zriadenia. Najznámejším príkladom bolo odstránenie Mariánskeho stĺpa zo Staromestského námestia v Prahe 3. novembra 1918.

Na Slovensku boli z verejných priestranstiev odstraňované pomníky oslavujúce uhorskú minulosť, najmä postavy kuruca či honvéda, ktoré symbolizovali zápas Maďarov za slobodu, a s ktorými sa spájali každoročné oslavy 15. marca. Ministerstvo pre správu Slovenska dokonca tento sviatok zakázalo.

Vydanie zákazu bolo zdôvodnené záujmom o bezpečnosť a udržanie verejného poriadku, aby nedochádzalo k potýčkam medzi obyvateľmi rôznej národnosti. I napriek tomu k ostrým stretom dochádzalo, jednou z takýchto udalostí, ktorá sa odohrala v auguste 1919 pri pomníku honvéda v Levoči.

Pomník honvéda v Levoči stál na námestí pred župným domom v parku ako pamiatka pamätnej víťaznej bitky uhorského vojska na Branisku v revolučných rokoch 1848 – 1849 Zámer vytvoriť pomník honvéda na Branisku vznikol v prvých rokoch po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) ako súčasť dobového historizmu. Pomník objednal priamy účastník revolúcie gróf Ladislav Csáky a na základne víťazného návrhu ho vyhotovil sochár Jozef Faragó Neuschl, rodák z Novej Bane, ktorý žil v Levoči. Napriek zákazu ministerstva sa slávnosti 15. marca 1919, v deň výročia marcovej revolúcie konala manifestácia maďarského obyvateľstva pred pomníkom kuruca a honvéda, ktorý od roku 1906 stál pri Kaplnke svätého Michala neďaleko Dómu svätej Alžbety v Košiciach. Zhromaždenie bolo rozohnané, ale u vojakov tamojšieho 74. trenčianskeho pešieho pluku vyvolalo odvetu, a to zbúranie pomníka. Akcia sa nezaobišla bez konfliktu, došlo k streľbe a jej obeťami sa stali dve ženy, Ilona Ördögová a trinásťročná Aranka Hervacsicsová. V Levoči bol pomník honvéda od januára prekrytý dreveným debnením, aby zbytočne nerozpútal podobné vášne a neeskaloval aj tak napätú situáciu v meste. Župan Ján Ruman dbal na to, aby bol zákaz konania marcových slávností dodržaný, no vedel, že vojaci a hlavne legionári mali už začiatkom roka snahu pomník odstrániť. Župan zakázal v celej župe nielen konanie slávností, ale aj nosenie stužiek v maďarských národných farbách. Napriek tomu došlo k porušeniu zákazov na viacerých miestach Spiša. V Spišských Vlachoch dav ľudí 11. marca niesol maďarskú zástavu, v Spišskej Novej Vsi sa 15. marca mali žiačky v meštianskej škole modliť za Uhorsko, v Spišskej Sobote sa komusi podarilo v tento deň vyvesiť maďarskú zástavu. Od vyhlásenia Maďarskej republiky rád 21. marca 1919 a vpádu Kunových vojsk na Spiš, k Dobšinej, Gelnici a Margecanom, mal župan oveľa väčšie starosti s evakuáciou svojho úradu a s jeho zabezpečením. Navyše od 25. marca začalo na území Slovenska platiť stanné právo. Od 5. júna bola zavedená vojenská diktatúra a najvyšším veliteľom vojsk pre celé východné Slovensko sa stal generál Edmond Charles Adolphe Hennocque. Tieto udalosti snahy o zbúranie pomníka v Levoči celkom nezastavili. Oddialili ich dovtedy, kým sa nositeľmi týchto snáh nestali českí sokoli, ktorí prišli do Levoče 12. júna 1919 ako posila pre četníkov na udržanie poriadku. Tri dni po ich príchode niekto hodil odistený granát do jednej z miestností v kasárňach, kde boli sokoli ubytovaní. Podľa záznamu v kronike levočskej četníckej stanice bola miestnosť prázdna, a tak incident nemal vážnejšie následky. Nepodarilo sa ho úspešne vyšetriť a páchateľ zostal nepotrestaný.

V lete 10. augusta 1919 usporiadala sokolská jednota na mestskom ihrisku slávnosť, ktorú narušovali svojimi pokrikmi prizerajúci sa Levočania, a to aj počas hrania štátnej hymny. „To přesvědčilo bratři o naprosté nelojálnosti maďarského obyvatelstva a socha stojící dosud na náměsti, ač zbytá bedněním, byla Maďarum symbolem jejich smýšlení. To uspíšilo rozhodnutí bratří sokolů a sochu strhli,“ stálo napísané v protokole výpovede sokolov spísanej 12. 8. 1919.

K tomuto rozhodnutiu dospeli traja z nich 11. 8. večer okolo 23. hodiny.

Službukonajúci policajný komisár Kováč neskôr vypovedal, že sa ich v prítomnosti ďalších četníkov pýtal, na čí príkaz sochu demontujú. Keďže došlo k slovným výpadom, použil medzi dohadovaním dostatočnú brachiálnu moc a z námestia ich vykázal.

Okolo polnoci sa k pomníku vrátilo už 40 až 50 českých sokolov, ktorí boli vybavení nástrojmi a sochu začali demontovať pílami, kladivom a keďže to šlo veľmi ťažko, chvíľami uvažovali aj o použití granátu. Socha bola pred treťou ráno 12. 8. nakoniec zhodená a pri páde sa údajne zlomila na štyri časti. Podstavec ostal na mieste takmer neporušený.

Nasledujúceho dňa o 10. hodine dopoludnia prišli za županom viacerí úradníci a oznámili mu, že na protest voči barbarskému činu sokolov budú stávkovať. Okolo pomníka sa začal tvoriť dav ľudí. Dav údajne spieval maďarskú hymnu a ozývali sa výkriky „preč s Čechmi“, „nech žije Maďarsko“.

Ženy chceli položiť na miesto činu kvetiny. Dvaja četníci, vrchný strážmajster Josef Borůvka a četník Václav Kroutil, sa snažili pri zhodenom pomníku davu zabrániť, aby sa k pomníku priblížil. Ženy začali preto hádzať kvety na pomník i po četníkoch a keďže hnev davu naberal na intenzite a výzvy četníkov nerešpektoval, Václav Kroutil vystrelil do zeme. Odrazená strela ľahšie zranila slečnu Katarínu Miklušovú z Vysokej ulice 68, ktorá bola v župnom dome ihneď ošetrená hlavným župným lekárom Bartolomejom Rozsnayom. Ján Rumann neskôr konanie četníka pochválil, uviedol, že to bolo šťastie, pretože výstrel dav vyľakal, vášne opadli a ľudia sa rozišli. Miestni úradníci a obchodníci na protest zbúrania pomníka dva dni štrajkovali a možno by napätie gradovalo ďalej, nebyť autority a rýchlej reakcie vtedajšieho spišského župana Jána Rumana. Už 12. augusta o incidente informoval vojenské veliteľstvo v Košiciach. Menovite generála Edmonda Charlesa Adolfa Hennocquea (1860 – 1933) žiadal o usmernenie, ako s vinníkmi naložiť. Generál Hennocque skôr než odpovedal Rumanovi, informoval o incidente Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. Minister Vavro Šrobár telegramom zo 16. augusta žiadal Rumana o vyšetrenie prípadu a podanie podrobnej správy, ktorú ale župan medzičasom odoslal. Generál Hennocque 14. 8. okrem toho prijal zástupcov maďarského obyvateľstva Levoče v Košiciach a sľúbil celú vec vyšetriť a vinníkov potrestať. Svoje stanovisko prišiel 8. 9. vyjadriť aj do Levoče. Pred českým úradníctvom „nastúpeným“ v župnom dome čin odsúdil a sľúbil vinníkov potrestať. V tomto prípade generálovo vystúpenie urobilo snahe o konsolidáciu pomerov medvediu službu. Vyburcovalo českých úradníkov k spísaniu petície. V nej žiadali župana, aby z úradu prepustil pro-maďarských úradníkov a generála o celej záležitosti správne informoval, pretože vyjadrili presvedčenie, že generál svoj prejav urobil len následkom „naprosto nesprávne informace“. Nezaháľali ani médiá. Miestne noviny Szepesi Hiradó vyšli 16. 8. s dvomi cenzurovanými, to jest prázdnymi stranami, na ktorých mal byť článok o tejto udalosti.

Druhá strana sporu svoj postoj zverejnila 27. 8. v časopise Venkov, ktorý mal teritoriálne väčší dosah. Župan Ján Ruman musel požiadať generála Hennocquea o zrozumiteľné vysvetlenie slov o potrestaní vinníkov, ktoré predniesol v župnom dome a zároveň zdôvodniť svoj postup Ministerstvu s plnou mocou pre správu Slovenska. Na horúcej domácej pôde musel pred súdom obhajovať situáciu tak, aby sa celá vec vyšetrila s čo najmenším dopadom na obvinených a ich rodiny. Generál Hennocque zaslal českým úradníkom 15. 9. prostredníctvom župného úradu vysvetlenie svojich slov a priamo signatárom petície adresoval 17. 10. listom odpoveď. Napísal ju pre istotu v českej aj francúzskej verzii. Skupina českých sokolov bola vypočúvaná, no krátko po incidente bola z Levoče odvelená a či boli priami aktéri potrestaní, archívne záznamy mlčia.

Konanie maďarských obyvateľov mesta Ján Ruman obhajoval a vysvetľoval vo svojej svedeckej výpovedi pred vyšetrujúcim sudcom Doktorom Wildom z 30. novembra 1919.

Polícia zaistila 47 Levočanov, ktorí sa ocitli pred župným súdom (sedriou) a čelili obvineniu z trestného činu „burenia podľa paragrafu 172 druhého odstavca“.

Hoci nedošlo k eskalácii napätia a k obetiam na životoch, ako pri udalostiach v Košiciach, levočský prípad búrania pomníka sa stal v čase trvajúceho stanného práva na území Slovenska a mohol mať pre vyšetrovaných veľmi neblahé následky. Toho si bol vedomý najmä župan Ján Ruman, ktorý mal nemalú zásluhu na naozaj rozumnom a v podstate priaznivom urovnaní celej záležitosti, hoci protagonisti jednej a druhej zainteresovanej strany mu túto snahu neuľahčovali. Prípad levočského pomníka ukončila všeobecná amnestia prezidenta

republiky Tomáša Garika Masaryka v januári 1920.

Dnes na pôvodnom podstavci stojí iný symbol revolúcie z rokov 1848 – 1849 – postava Ľudovíta Štúra. Štúr v Levoči nebol, no pôsobili tu jeho priatelia a stúpenci, ktorí roku 1843 na protest proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z Katedry reči a literatúry českoslovanskej na evanjelickom lýceu v Bratislave odišli študovať na levočské evanjelické lýceum.

Autorom sochy Ľudovíta Štúra bol sochár František Gibala a odhalená bola počas jubilejných osláv 29. 10. 1949.

Zdroj: SNM – Spišské múzeum v Levoči

Galéria