Aktuality

Vedia sa podeliť o chýbajúci kúsok látky, obdivovať aj inšpirovať sa navzájom, vymieňať si pracovné postupy, poradiť si praktickejší postup šitia. Pod rukami im rastú obrázky šitých papierových pohľadníc, ušité bloky dek, precízne komponenty peňaženiek. Trpezlivo ručne zošívajú hlavolamy, anjelikov, vianočné zvončeky. Myslia na praktickosť svojich výrobkov, bezpečnosť hračiek, kvalitu predávaných výrobkov. Dvadsaťpäť žien už 14 rokov tvorí Patchworkový klub v Levoči.

S touto družnou komunitou sa nám spája každoročný vianočný stánok v parku a výstava počas letného festivalu Tajomná Levoča. O ich kreatívnej záľube a zručnosti sme sa porozprávali s pani Helenou Hradiskou, prvou vedúcou Patchworkového klubu a pani Agátou Brnčalovou, súčasnou vedúcou, obe však sú nadšenými a zručnými tvorkyňami „šitia z kúskov“.

Kde máme hľadať počiatky vzniku tohto kreatívneho združenia strojového aj ručného šitia?

Helenka: „Niekedy v roku 2008, keď partnerské mesto Litomyšl malo v Levoči výstavu, ktorú som obdivovala. Pozvali ma, či nechcem skúsiť ručné šitie. Objavil ma tam Lalo Péchy a potešil sa, že levočský patchwork už má druhú členku novozaloženého levočského patchworku. Prvé dielne, ktoré sme mali, viedli ženy z Litomyšla, najmä Ivana Dvořáková, naša dvorná učiteľka. Stretnutia sa pravidelne opakovali.“

Čo je podmienkou účasti vašej sobotňajšej tvorivej dielne?

Helenka: „Šijací stroj, látky a dobrá vôľa. Na začiatku sme sa stretávali nepravidelne, potom sme si stanovili pevný termín – raz do mesiaca. Spočiatku bol problém aj s lektormi, najmä keď Ivana neprišla, teraz je to už jednoduchšie, lektorujeme si navzájom alebo si lektorku pozveme. Ženy, ktoré vedia dobre šiť a vyrábať patchwork, učili ostatné. Pripravia si nový vzor, naučia ho tvoriť ostatné ženy a Agi vie výborne viesť dielne aj sama tvoriť.“

Aké boli vaše prvé výrobky?

Agi: „Pozvali nás na prvú výstavu do Litomyšla. Tam sme šili ručne prvé taštičky. Potom sme u nás v kongresovke zorganizovali dielňu, kamarátky z Litomyšla nám doniesli látky a začali sme prvým zrubom. Do dnešného dňa ho mám pekne uložený v škatuli a nie je súčasťou žiadneho výrobku. Podľa mňa je to najkrajšia technika, ktorá slúži na čokoľvek, môžete s ňou zhotoviť všetko.

Ako a kde tvoríte dnes, keď už ste skúsené patchworkárky?

Agi: „Každú tretiu sobotu o jednej popoludní máme dielňu v miestnosti nad kongresovou sálou. Vždy sa dve-tri žienky dajú dokopy a vedú dielňu. Každá dostane vzor na papieri, celý postup majú rozšitý, učia ostatné ženy. Na konci dielne sa snažíme dať všetko na zem a sme „happy“, akú krásny výrobok sme zhotovili.

Zároveň si pomáhame! Keď sa niektorej nedarí alebo je pomalšia, pomôžeme jej. Stalo sa, že pri šití nebol steh v poriadku, vysvetlili sme, čo  znamená šírka patky a pokračovali sme ďalej.

Pri prvej výstave, ktorá bola v dnešnom rýchlom občerstvení na prízemí, sme naše šitie krásne nainštalovali. Zrazu prišla pani s kuframi, a vraví, ja som zo Svitu a chcem vám ukázať moje práce. Klobúk dolu, nádherné boli. Vzali sme ju medzi seba. Vysvetľovala nám postup strihania a zošívania trojuholníkov. Povedali sme jej, že na to existuje jednoduchšia technika. Na to, čo veľmi prácne, ale krásne ušila, je jednoduchší spôsob. Bola nám veľmi vďačná, odišla od nás s hotovou ušitou vecou.“

 

Aký je počet žien vo vašom patchworkovom klube? Správne ho vnímam ako priamku na vzostupe: ako rastie vaša zručnosť, rastie aj váš počet? Alebo sa s rastúcou zručnosťou počet zastavil?

Helenka: „My sa niekedy vraciame aj k jednoduchším vzorom a na vyššiu úroveň sa dostávame pomaly. A nemôže nás ani veľmi pribúdať. Nemáme miesto na veľa šijacích strojov. Celkovo je počet žien prirodzený: niektoré ženy samy opustili skupinu, už nevládali, nevideli dobre alebo nemali čas.“

Predstavme si, že kapacitne by ste ma mohli medzi seba do klubu prijať. Čo potrebujem, aby som mohla byť na vašej sobotňajšej dielni? Šijací stroj, látky… Zručnosť? Môžem byť aj teraz úplný začiatočník?

Agi: „Môžete byt úplný začiatočník, ale potrebujete šijací stroj, najlepšie taký, ktorý sám odstrihuje nite. Potom podložku, rezák, pravítka – to je základ. No a potom látky. Máme skriňu, v ktorej si odkladáme látky. Keď niektorej kúsok chýba, môže si kúpiť – to je taký náš majetok, alebo si môže zobrať vatelín. Podľa potreby si ho kupujeme, preto je uložený v skrini. A vždy je niečo nové na trhu, tak si to pozháňame alebo novinku niektorá donesie. Boom boli napríklad štipce alebo zakladače. Napríklad: robíme dielňu a potrebujeme špecifickú pomôcku – vždy sa nájde žienka, ktorá ju nájde na internete a objedná, my si ju od nej hneď kúpime.“

Helenka: „Na doplnenie pridám, že od nových členiek sa čaká aj určitá ochota. Keď sú spoločné akcie, ako napríklad trhy alebo výstavy, sú časovo náročné a každá z našich členiek by mala podľa svojich možností aspoň hodinku-dve byť na výstave alebo trhu a pokryť naše služby. Takto sa sem-tam obetovať.“

Agi: „Máme aj zásadu, že každá musí z času načas učiť ostatné a vedie jeden klub. Vtedy sa musia stretnúť dve-tri, pohľadať vzor a vedú nasledujúcu dielňu. Na predposlednej dielni sme si zavolali lektorku. Odrazu nás bolo 20 z 25, každá si balíček kúpila, dielňa bola profesionálne pripravená, všetko v poradí vopred pripravené a odišli sme s hotovým výrobkom. Lektorka chodila pomedzi nás, vysvetľovala nejasnosti. Vždy je dobré naučiť sa nové veci, ale aj staré veci iným spôsobom. Vtedy sa dielňa oplatí, keď sa končí hotovým výrobkom, lebo sa môže stať, že si poviete: doma to dokončím, ale k restom sa už nedostanete. Ale k nedošitým veciam si možno urobíme jednu dielňu.“

Kde zberáte inšpiráciu? Je internet najlepším zdrojom?

Agi: „Internet je dobrým zdrojom. Okrem toho máme výstavy a máme aj ženy, ktoré chodia na pravidelné kurzy do Čiech. Platí podmienka, že rok by ste nemali techniku predávať ďalej a my to rešpektujeme. Nesnažíme sa odkopírovať, vyrábať a predávať. Existuje etika a súdržnosť medzi patchworkárkami. Sú aj časopisy s postupmi a radíme sa samy.“

Ako pokračuje vaša spolupráca so ženami z Litomyšla? Funguje spolupráca naďalej?

Helenka: „Najprv bola spolupráca pravidelná, kovidové roky ju prerušili, medzitým sme boli u žien v Čechách dvakrát, potom prišla Ivana a priniesla nám nový vzor, ktorý nás naučila, čiže pokračujeme ďalej.“

 „Keď máme niečo darovať, musí to byť dobre ušité.“

Agi: „Naše práce na začiatku nevyzerali najlepšie. Mnohé máme svoj prvý výrobok odložený. Ak sa nám niečo nepodarí, vypárame. Nech je výsledok pekný. Nerobíme na výsledný počet výrobkov, radšej menej zhotovených vecí, ale pekne ušitých. Zipsy na taškách sú kameňom úrazu. Píšeme si cez internet: Kto mi všije zips? Zašla som bez problémov k našej žienke a neviete si predstaviť radosť z toho, že si dokončila krásnu tašku. To je naše heslo: Spravme si navzájom radosť! A o podobnú radosť sa postarala moja sestra: naposledy sme vystavovali výrobky na akcii pri príležitosti novootvorenej radnice. Tešila som sa z nového vzoru tašiek po poslednej dielni, už ich mali ušité moje vnúčatá, teraz bol rad na mne, ušila som ju aj sebe. Hotovú som ju doniesla do stánku. Po svojej službe na trhu mi moja sestra s radosťou oznámila, že moja taška už je predaná!  Hoci na nej nebola cenovka – čo je nepísané pravidlo o nepredajných výrobkoch – moja taška bola neplánovanou radosťou pre niekoho iného!“

„To je úžasný pocit, že ste niekoho potešili.“

Aká je pridaná hodnota tejto kreatívnej komunity, ak nerátam získanú zručnosť, utŕžené peniaze a vlastnú vyzdobenú domácnosť? Čo je tým, čo vám toto tvorivé zoskupenie prináša navyše?

Agi: „Keď šijete, zabudnete na starosti, na čas… Teraz som si vymaľovala svoju domácu dielňu. Existuje technika, ktorá sa volá falošný patchwork: polystyrén narežete a pilníkom vkladáte kúsky látok. Mala som emblémy majstrovstiev sveta v hokeji a keďže je to moja izba, v ktorej mám veľa vecí, takto som si ju dotvorila. Spočiatku sme si kupovali pol metra látky a boli sme frajerky. Teraz? Rozmýšľate, či vezmete dva alebo tri metre. Telíčkovej látky aj päť metrov, o metri už nerozprávame.

Každá máme doma veľké zásoby látok a tá, ktorú ste si kúpili včera, je najlepšia. To je náš relax. Podľa toho, aké máte malé / veľké deti, šijete patchworkové veci, malé deti, šijete hračky, väčšie – vankúš a deky. Potom zistíte, že patchwork nie je dobrý na vankúš, lebo vám otlačí vzor na líce, preto šijeme z druhej strany hladkú stranu. To je úžasný pocit, že ste niekoho potešili. A to je pre mňa veľa.

Ešte sa môže stať, že sa pomýlite. Strih nesadne presne, objaví sa chyba pri šití. Moja sestra má zásadu: tak to má byť. Zošívame, párame. Keď beží sobotňajšia dielna, pýtame sa jedna druhej: Aďka, ešte si nepárala? A o chvíľu už pára jedna, druhá… sme jedna veľká rodina.“

Helka: „Neobdarúvame už len našich známych, ale zúčastnili sme sa aj dobročinných akcií. Prvýkrát sme odovzdávali výrobky domovu dôchodcov. Vedeli sme, komu naše výrobky darujeme. Ale v roku 2019 sme sa zapojili do celosvetovej akcie Stromy pre Austráliu a nevieme, komu sa dostali naše bloky stromov. Bola to čistá radosť. Robili sme aj vankúšiky pre deti do Košíc, tento rok sme podporili misijné dni v SNV, vankúšiky pre deti do Etiópie – toto je naša pridaná hodnota.“

Agi: „Sme rady, že máme patchworkový klub.“

H: „Tešia nás dobré vzťahy. Klub nie je len o šití, vymieňame si recepty na koláče aj šaláty, máme spoločné koníčky a je nám spolu dobre, je to taký náš mentálny detox.“

 

Družnosť vášho klubu je úchvatná, preto vám želám do ďalších stretnutí pevné nite, krásne návody, veľa inšpirácie, aby sme vás znova mohli na vianočných trhoch vidieť a vzájomne sa potešiť výrobkom alebo pochvalou. Ďakujeme.