Aktuality

Sú ľudia, pre ktorých je literárna tvorba koníčkom, pre iných zas bytostne dôležitou aktivitou. Možnosť stretávať sa a prezentovať vlastnú poéziu či prózu majú aj zrakovo postihnutí autori na Literárnom klube v Slovenskej knižnici pre nevidiacich, ktorý im otvára dvere do sveta literárnej tvorby a sprostredkúva stretnutia s komunitou literárne činných autorov, spolusúťažiacich aj čitateľov. Dozvedajú sa viac o verši, rytme, rýme, o zákonitostiach viazanej umeleckej reči aj o kompozícii prozaického textu. Vedie ho poetka Mgr. Daniela Dubivská, šéfredaktorka redakcie v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Odborným garantom klubu je ďalší redaktor knižnice a vedúci Spišského literárneho klubu Ján Petrík, s ktorým spolupracujú už 12 rokov na časopiseckej rubrike Kultúrno-literárneho výberu Literárna dielňa. Okrem toho vydali dva zborníky s tvorbou týchto autorov. Za viac ako dekádu fungovania klubu to môže byť pekný počet autorov a sú jediným klubom na Slovensku, ktorý tvorí odborné zázemie pre hendikepovaných milovníkov písania poézie a prózy. Pani Danka Dubivská nám predstavila literárny klub pre nevidiacich doslova jedným dychom:

Aké zázemie ponúka svojim členom váš literárny klub? Je pre nich spätná väzba zo stretnutí klubu dôležitá?

Danka Dubivská: „Naším literárnym klubom, jediným svojho druhu na Slovensku, odstraňujeme bariéru medzi vidiacimi a nevidiacimi autormi. Odborne ich vedieme procesom literárnej tvorby.   Nevidiaci literárni tvorcovia môžu pokojne prísť na súťaž spolu s vidiacimi autormi, diskutovať s porotcami, stretávať sa s bežným literárnym publikom. Naši autori chodia aj na celoslovenské literárne súťaže pre bežnú verejnosť. Chceme, aby neboli uzavretí, neustále zdôrazňujeme inklúziu a nechceme deliť autorov na nepočujúcich, nevidiacich,  telesne postihnutých. Otvárame cestu k literárnej tvorbe komukoľvek bez rozdielu, hodnotíme, povzbudzujeme, pomáhame zlepšovať sa, ak je človek schopný vnímať aj naše kritické, ale dobre mienené rady, lebo nie sme nekriticky láskaví.“

Pre každú mamu je dcéra svetová poetka

Byť schopný sebareflexie a sebakritiky sa treba naučiť. Autori prichádzajú, odchádzajú, každý inak zvláda kritiku svojej tvorby. K našim členom, ktorí prídu na stretnutia literárneho klubu a prezentujú svoju tvorbu, sme vecne kritickí. Chceme im vysvetliť, že napísali literárnu prvotinu. Ukážeme im, čo sa dá vylepšiť, kam sa ďalej s textom uberať vždy, keď pocítime popri potrebe vyjadriť sa umeleckým slovom aj zárodok talentu. Často je písanie pre takýchto autorov bytostne dôležité. Ukázalo sa to napríklad aj na našom výjazdovom klubovaní v Nitre. Zúčastnila sa ho okrem iných autorov aj mladá vozíčkarka, pre ktorú je literárna tvorba svetom, ktorý jej umožňuje vyrozprávať sa. Ťažké detstvo, v ktorom ju kvôli postihnutiu opustila mama, je silná trauma a tvorba je formou psychoterapie, ktorou môže pomenovať bolestivé veci a vypísať sa z nich, písanie teda je aj terapiou. Máme aj autorov, ktorí majú umelecké ambície, chcú sa so svojou tvorbou posunúť vyššie a ukázať, že tvoriť kvalitnú literatúru vedia. S nimi sa snažíme ďalej pracovať. Veľmi citlivo im hovoríme: Keď ťa to baví, urob pre to niečo, pohraj sa s textom, vylepši ho, príď na to sám. Nestačí, že vašu báseň pochváli celá rodina a príbeh sa príbuzným veľmi páči, lebo to je dosť samozrejmý a častý úkaz, no je zväčša nekritický a neodborný. Je to isteže potešiteľné, no nie objektívne.“

Aké sú formy vašich literárnych stretnutí?

Danka Dubivská: „Prvou sú naše domáce, interné kluby. Klubovanie na cestách robíme v rámci Knižnice pre nevidiacich po Slovensku:  vyberáme knižnicu, kde existuje zázemie píšucich autorov, ktorí prídu na stretnutie s nami, a my tam vycestujeme. Stretli sme sa už s bratislavskými, nitrianskymi, prešovskými, košickými i trebišovskými autormi. Obrovskou motiváciu je vždy zaujímavý hosť, renomovaný autor, ktorý už má niečo za sebou. Stretli sme sa s básnikom Erikom Ondrejičkom, spisovateľom Ľubomírom Feldekom, pred ktorým som mala aj ja obrovský rešpekt, ale aj s mnohými ďalšími zaujímavými autormi a nie je možné ich všetkých menovať, no z Levoče to boli aj Ján, Peter a Marián MIlčákovci. Keď sedí takýto hosť s našimi členmi klubu za jedným stolom a rozpráva, hneď reaguje a hodnotí práve vypočuté texty,  jeho slovo má veľkú váhu. Je to jedinečná možnosť získať okamžite spätnú väzbu, to mnohým pomáha a posúva kvalitatívne vpred. Výborným príkladom je Lucka Rybárová z Košíc, talentovaná poetka aj prozaička, literárne všestranná, ktorá čiastočne stráca zrak, s neistou prognózou sa musí vysporiadať a zrakovo sa teda musí veľmi šetriť. Publikuje v zborníkoch, prezentuje sa v rámci celoslovenských súťaží, je to naša pýcha. Ďalej je to Klára Mirgová zo Spišského Štvrtku, aj tunajší Peťo Haško, prozaik a zanietenec Karla Maya – je tiež výborný a prozaicky zručný. Klubom prešlo veľa ľudí, niektorí neuniesli kritiku, niektorí sa postupne vypracovali a píšu. Je to úplne v poriadku a prirodzené. Myslieť si, že nemám čo zlepšovať, je legitímne.

Treťou formou je trojdňový literárny seminár na Čingove, ktorý je venovaný literatúre a umeniu. Stretnutia nie sú pravidelné, vďačíme za ne sponzorom. Dosiaľ sme pozvali zaujímavých spisovateľov z celého Slovenska, spevákov, divadelníkov, prekladateľov, zorganizovali sme tam tematicky zaujímavé literárne semináre.

Okrem toho sme si ponechali aj online stretnutia. Máme ambíciu byť celoslovenským literárnym klubom, preto sa na stretnutia pripájajú aj iní autori z iných častí Slovenska a pre zrakovo postihnutých je to navyše aj veľmi praktické.“

Dokážete vycítiť talent hneď pri prvom čítaní z vlastnej tvorby na klubovom stretnutí?

Danka Dubivská: „Na našich stretnutiach sa vystriedali viac i menej sebavedomí začínajúci literáti. Je veľmi dôležité, že sedíme za jedným stolom, rozprávame sa o texte a nachádzame dôležité miesta: aha, táto veta, táto časť môže byť lepšia. Ale už pri príchode a prvom kontakte si povieme: wow, je to tam… tá iskra… cítime plamienok, ktorý začína horieť… Často im hovoríme, čo je poézia, že text musí mať isté zákonitosti, dávame istý návod. No jediný návod, ktorý neexistuje, je návod na talent.

Je dôležité, že naši autori sú veľmi pokorní, vedia prijať kritiku a veľa sa učia. Zvykli si na naše literárne kluby, tešia sa na ne. Máme aj skupinu ľudí, ktorí chodia na literárne stretnutia, ale netvoria, sú len milovníkmi literatúry. Prídu si tvorcov vypočuť a pýtajú sa, čo ich zaujíma. Môžu si tvorcov otázkami doslova rozobrať, rovnako aj našich hostí z výjazdových klubovaní. Možno aj preto, že ich svet je vizuálne obmedzený, naši členovia klubu majú radi zážitok z rozprávania. Ľudia, ktorí fungujú bez zraku, dokážu mať plnohodnotný umelecký zážitok nielen z literatúry, ale i z výtvarného umenia, ktoré je doplnené o reliéfne obrázky. Sú veľmi sčítaní, počúvajú zvukové knihy, čítajú v braile, dnes už majú obrovské možnosti a na literárnych besedách sú veľmi aktívni, radi a veľa sa hostí pýtajú. Rovnako radi chodia do divadla či kina, ale musia mať všetko viac dopredu naplánované. Aj nepriaznivé počasie im dokáže zmeniť a skomplikovať plány. Ale vždy si dokážu poradiť.“

Čo vám dáva vedenie literárneho klubu ako autorke? Dá sa vyhnúť prehnanému súcitu s nevidiacimi a ich postihnutím?

Danka Dubivská: „Je to ozajstná skúsenosť. Vo chvíli, keď som začala pracovať s týmito ľuďmi, uvedomila som si, aké zvláštne je fungovať bez zraku. Keď som sa s nimi ďalej zbližovala, spoznala som ich ako absolútne plnohodnotných, šikovných, samostatných a kreatívnych ľudí. Riešila som v sebe zásadnú otázku: ako dokážu vytvárať básnické obrazy, metafory, keď nikdy nevideli? Dnes viem, že veľa vecí majú napočúvaných a naučených a nezaskočí ich obraz, ktorý my vidíme. Oni ho vnímajú cez iné zmysly. Je mylné myslieť si, že nevedia, ako veci vyzerajú, akej sú farby. Je mnoho možností, ako veci, predmety, svet spoznávať. Príkladom je vynikajúca autorka Želka Zemčáková. Veľmi sa teším z jej básnickej zbierky Mám za sklom Lennonovu fotku a novovydanej pre deti – Abecedidlo, takej farebnej a obraznej, že nepocítite žiadnu absenciu fantázie a výpovednej pestrosti. A to je úžasné. Sú to emócie, zážitky, pochybnosti, radosti, ako v nás. To je to, čo mne ich poézia a próza dáva – odpovede. Odovzdávajú mi v nich svoj svet.

Mať zrak nie je všetko.

Pomenúvajú veci, ktoré sú pre nich možno veľmi boľavé, ale ako poetka ich často odčítam, veď sama o nich píšem, takže silné miesta v ich textoch ma dokážu osloviť. Uvedomujem si, že táto inakosť zas mne poskytuje iný rozmer a dáva hodnotu do života – ako človeku, žene, autorke, ktorá s nimi funguje a má možnosť vnímať ich svet. Možno otázku „prečo práve ja?“ nikdy predtým nikomu nepoložili, ale v textoch prítomná určite je.

Sú vzdelaní, veľa čítajú, sú priestorovo veľmi zdatní a majú rovnaké bolesti a smútky ako my. Niekedy si hovorím, že nie je všetko mať zrak, aj keď som veľmi rada, že ho mám. Moja práca je aj o tom, že sa ich otvorene pýtam, aké to je stratiť zrak. Po pätnásťminútovom rozhovore som predtým bola niekoľko hodín smutná, deprimovaná, skrúšená, emocionálne oslabená, ale ukázali mi, že človek môže byť v oveľa ťažšej situácii, ako byť bez zraku. Zlé vlastnosti človeka môžu byť pre neho samotného oveľa ťažším hendikepom. Vďaka nášmu literárnemu klubu som získala veľa nových priateľov, stretávame sa, s mnohými si zatelefonujeme alebo som ich získala ako našich prispievateľov. Sú to plnohodnotní i veselí ľudia a moji cenní priatelia.“

 

V rovnakej redakcii a hneď vo vedľajšej kancelárii pracuje s pani Dankou Dubivskou aj jeden z najstarších členov literárneho klubu, pán Mgr. Peter Haško, absolvent štúdia filozofie na FF TU v Trnave. Venuje sa najmä tvorbe krátkych próz a námetom pre jeho poviedky je životopis Karla Maya. Pozitíva fungovania literárneho klubu sú pre neho jednoznačné:

Peťo Haško: „V literárnom klube pôsobím od začiatku jeho založenia a znamená pre mňa možnosť prezentovať svoju literárnu tvorbu a pozorovať tvorbu iných autorov. Stretávame sa raz za dva mesiace. Termíny výjazdových klubovaní po Slovensku a literárno-umeleckých workshopov na Čingove sa prispôsobujú okolnostiam. Komorné stretnutia sú pre mňa osobne veľmi inšpiratívne. To, že sa vzájomne počúvame a hodnotíme, je osožné a posúva nás. Komunita zrakovo znevýhodnených je špecificky uzatvorená, ale vždy sa potešíme, keď príde nový autor. Online vysielaný klub umožňuje pripojiť sa k nám aj ostatným autorom, lebo nie každý sa môže klubu zúčastniť osobne.“

A aké sú najbližšie plány literárneho klubu?

Peťo Haško: „Posledné naše stretnutie bolo 24. októbra, do konca roka stihneme ešte jeden klub, zvyčajne ho načasujeme do obdobia Mikuláša. Hostí vyberá naša vedúca klubu Danka Dubivská a svoj výber hostí na klubovanie neprezrádza, necháva si ho pre nás ako prekvapenie.“

 

Ďakujeme za možnosť nahliadnuť do tvorivej komunity ľudí, pre ktorých aj tmavý svet bez zraku ponúka každodennú farebnosť. Navyše ju vedia pretaviť aj do slov. Prajeme veľa tvorivej invencie a priaznivo naklonené literárne múzy.