Aktuality

Architektka Magdaléna Janovská sa vo svojej práci zameriava na tvorbu v historickom prostredí. Realizovala pamiatkové výskumy a architektonicky sa podieľala na obnovách mnohých pamiatok a historických budov. Spolupracovala na architektonických riešeniach rôznych muzeálnych expozícií či výstav nielen v Levoči, ale aj v okolí a mnohých ďalších slovenských mestách. Radnici v Levoči sa profesijne venuje už od 80. rokov a ako generálna architektka pracuje aj na súčasnej rekonštrukcii jej prízemia a suterénu, ktorá v týchto mesiacoch vrcholí. V rozhovore sa dozviete, ako prebiehajúca obnova a výskumy, ktoré jej predchádzali, zmenili históriu nášho mesta, aj s akými najzávažnejšími problémami sa museli počas rekonštrukcie popasovať. 

Pani Janovská, ako sa z pohľadu svojej práce pozeráte na levočskú radnicu? Čím je pre vás zaujímavá?

Radnica je jednou z mála zachovaných stredovekých, účelovo postavených stavieb v rámci Slovenska. Už iba dotknúť sa takejto stavby má pre mňa ako architektku veľký význam.

Po Bazilike sv. Jakuba s dielom Majstra Pavla je to jedna z najreprezentačnejších budov v centre levočského námestia a scestovaní ľudia vedia, že radnica vždy predstavovala centrum sídla, kde sa stretávala verejnosť. Bohužiaľ, celé 20. storočie levočská radnica vo svojom prízemí určite toto nepredstavovala. Levočania aj cudzinci si mohli pozrieť iba časť radnice, ktorá bola na prvom a druhom poschodí, teda expozície múzea, ktoré boli prístupné. Tým, že som poznala typológiu obdobných stavieb na Slovensku, v historickom Uhorsku aj Poľsku, vedela som, že levočská radnica určite skrýva na prízemí niečo iné, ako sme mohli vidieť.

V polovici 18. storočia podľahla radnica požiaru a do pôvodnej podoby sa už nikdy nevrátila. Počas celého 19. storočia prebiehalo množstvo súťaží, ako by mala byť obnovená, resp. prestavaná. Boli to síce veľmi zaujímavé projekty, keby sa však boli zrealizovali, o renesančnú podobu radnice by sme určite boli prišli. Zastavalo by sa celé podlubie a vznikol by z nej akýsi zdobený „kaštieľ“, čím by zanikli jej najautentickejšie hodnoty. Zrealizoval sa až návrh z konca 19. storočia, ktorého autormi boli budapeštianski architekti Benedik Jaumann a Fridrich Schulek, ktorí navrhli neorenesančnú prestavbu, s  nadstavbou tretieho podlažia v podobe manzardovej strechy. Prízemiu sa špeciálne nevenovali, vybudovali schody na prvé poschodie, dnešný vstup do múzea z východnej strany. Uzatvorili pôvodný otvorený prejazd smerom k zvonici.

Podlubiu a prízemiu nevrátili reprezentačný charakter, tieto priestory sa stali kancelárskymi a umiestnili v nich nakoniec archív.

V týchto mesiacoch rekonštrukcia prízemia radnice a západného suterénu vrcholí. O potrebe výraznejšieho zásahu sa diskutovalo aj od roku 2012. Prečo bola potrebná?

Prvýkrát som profesijne riešila radnicu  v rokoch 1985 – 1986, keď som ešte viedla reštaurátorský ateliér v Levoči, v čase, keď prebehla prvá zásadná obnova exteriéru po 50- tich rokoch. Reštaurovala sa zvonica a radnica, kamenné články, nástenné maľby. V tom čase som sa jej prvýkrát dotkla. Bola som na lešení na miestach bežne nedostupných. Už vtedy sme vedeli, že výraz, ktorý sme v tom čase reštaurovali, nie je prvotný, čo sa postupom času potvrdzovalo. Z renesančného obdobia sme našli zabudované sgrafito, ktoré sa dnes nachádza na prvom poschodí v hygienických zariadeniach. Pred prístavbou krčka, ktorý spája radnicu so zvonicou, to bola niekedy exteriérová fasáda.  Že má radnica neprebádané časti, sme vedeli už vtedy.

Hoci prebehla opätovná obnova, na prízemí sa stále objavovali trhliny. Hľadali sme príčiny. Zistili sme, že celý západný suterén bol zaplavený vodou. Murivá boli podmáčané a základy radnice aj samotné murivo sadali.  V rokoch 2005 – 2006 sme pri obnove podlubia zistili, že praskliny sú spôsobené aj tým, že obvodové murivo radnice v prízemí nie je rovnorodé, a že celá časť arkády je pristavaná a postavená na plentu – na sekundárne rozšírené murivo. Keď sme chceli odstrániť príčiny, museli sme najprv poznať dôvod podmáčania. Tí, ktorí mali po odchode archívu v prízemí obchody, a ľudia, ktorí ich navštívili, si budú pamätať veľmi vysokú vlhkosť, pre ktorú sa aj tie najmladšie kamenné články z konca 19. storočia absolútne rozpadávali. Spôsobovala to vlhkosť a soli, ktoré vystúpili v stenách až do výšky dvoch metrov a následne ich poškodzovali. Na základe spomínaných poznatkov bol nariadený pamiatkový výskum, ktorý sa realizoval v roku 2012. S kolegyňou Evou Spalekovou sme robili architektonický a umelecko-historický výskum celej radnice vrátane zvonice a pri tejto príležitosti bol uskutočnený aj archívny výskum a tiež dendrochronologické datovanie. Získalo sa vtedy veľmi veľa poznatkov i to, že prízemie radnice bolo otvorené v podobe menších predajných priestorov – „krámikov“ smerom do podlubia a smerom do prejazdu, ktorý bol niekedy prejazdný pre vozy a koče. Bola to akási pasáž, z ktorej sa do obchodíkov vchádzalo. Našli sme zamurované predajné otvory a vstupy do nich. Išlo najprv o menšie sondy alebo obnažené časti, keď sa obnovovali fasády.  A keď došlo k odstráneniu uvoľnených omietok vo väčšom rozsahu, mali sme možnosť preskúmať aj zamurované kamenné články – pôvodné ostenia, ktoré sa teraz počas tejto rekonštrukcie reštaurátorsky obnovujú. Napríklad v rohovej juhozápadnej časti, kde sa otvoril starší portál, cez ktorý bude možné do radnice vojsť, bola niekedy Spillenbergova lekáreň.

Bol práve toto najväčší problém, najväčšia výzva, s ktorou ste sa museli popasovať?

V roku 1956 prebehla posledná komplexnejšia obnova radnice. Z tohto obdobia sme mali k dispozícii plány rekonštrukcie vrátane kanalizácie a zdravotechniky, kotolne a ústredného kúrenia. Avšak po našom výskume bol realizovaný  aj hydrogeologický výskum, ktorý objasnil, že príčinou vlhkosti radnice je vysoká a kolísavá výška hladiny spodnej vody. Kolegyňa Marta Pichová pri analýze príčin zavĺhania zistila, že sú to aj zastarané inžinierske siete – staré skorodované potrubia vody,  dažďové zvody a  nefunkčná kanalizácia. Počas tejto obnovy sa to potvrdilo. Kanalizácia z celej radnice končila v starej žumpe v suteréne, ktorá bola naviac zasypaná. Tá nemala žiaden odtok, čiže od obnovy v 50. rokoch všetky splašky a voda išli pod radnicu. Niečo sa tratilo vsakovaním, niečo sa zachytávalo v šachte v najnižšom bode suterénu a opätovne prečerpávalo do nefunkčnej kanalizácie, ale časť nám vzlínaním poškodzovala kamenné články a murivá v prízemí radnice. Soli vyrážali von a  spôsobovali vo veľkej miere ich deštrukciu. To bola prípravná fáza  z rokov 2012 – 2015.

Čo zaujímavé sa vám podarilo počas poslednej rekonštrukcie objaviť?

Architektonickou štúdiou v roku 2020, ktorú som spracovala v spolupráci s kolegom architektom Jarom Neupauerom,  sme sa snažili čo najviac využiť nálezy zo sondážneho výskumu a následného reštaurátorského výskumu, ktorý realizovali reštaurátori Štefan Siváň, Peter Hric a Ján Voško. Tým, že radnica bola prevádzkovaná ako obchod suvenírov a všetko bolo obstavané nábytkom a tovarom, robil sa tento výskum veľmi ťažko.  Nebolo to príjemné  pre nájomcov,  ani pre nás. Výskum ale objasnil ďalšie zaujímavosti týkajúce sa najmä nástenných malieb.  Už vtedy sme  vedeli, že v rovnakej reprezentačnej výtvarnej podobe, ako je poschodie, bolo aj prízemie. Vedeli sme odhadnúť aj to, kde sa mohli nachádzať otvory do obchodíkov smerom do podlubia a prejazdu. Rytmus otvorov v podobe zaslepených ník a vstupov do predajničiek bol počas ich otvárania odkrytý v celom prejazde na východnej a západnej strane. Prestavby realizované od 17. do konca 19.  storočia nám zo statických dôvodov znemožnili vrátiť sa k ich prvotnej podobe. Niektoré z otvorov boli sekundárne  prestavané do podoby komína, ale jeden z pôvodných vstupov sme obnovili. Ďalšie dva predajné  otvory smerovali do západného podlubia. Jeden z nich sa nám podarilo otvoriť. Ten druhý nie, pretože prístavba podlubia do toho otvoru vsadila pätu novej klenby. Otvorené budú aj pôvodné dverné otvory v kamenných portáloch orientovaných do južného podlubia.

Ak si Levočania vedia predstaviť tržnicu Sukiennice v Krakove, podobne vyzeralo aj prízemie radnice v Levoči, len v menšom. Pasáž vo vnútri a  obchodíky otvorené aj smerom von do podlubia. Niektoré staršie otvory boli po požiari v roku 1550 zamurované. Našli sme tu vyryté datovanie „1592“ a z toho vieme, že úprava – zaslepené a otvorené arkády v prejazde – existovali veľmi krátko, pretože už pri nadstavbe a zaklenutí haly na 1. poschodí museli byť zamurované. Zo starších podôb nám ostali v rohoch dve figurálne konzoly, ktoré niesli rebrá klenby a kruhové vretenové schodisko, ktoré do vybudovania nového na západnej strane arkády sprístupňovalo druhé podlažie. Odteraz bude iluminované a prezentované cez presklené prístupné dvere. Počas súčasnej obnovy sme objavili aj najstaršie medzistenové schody, ktoré viedli na poschodie, a to  ešte pred súčasným zaklenutím prízemia, t. j. pravdepodobne v koexistencii so starším dreveným rovným stropom. To je zaujímavé.

Zo sond sme vedeli, že v severovýchodnej  reprezentačnej miestnosti existujú na severnej stene nápisy. Sú to fragmenty latinských a nemeckých textov žalmov, ktoré sú narušené vstavanou maľovanou skriňou, ktorá vo vnútri ukrýva ďalšiu menšiu skrinku, slúžiacu pravdepodobne na uchovávanie pečatidiel. Okrem toho reštaurátori v tejto reprezentačnej miestnosti našli ďalšie dve maľby na osteniach okien. V jednom z nich je vyobrazený  levočský erb a v druhom ostení okna sa našla podobizeň Martina Luthera, ktorá zjavne pochádza z obdobia reformácie.

Prekvapením bol  v tejto miestnosti aj  strop s odstránenými štukovými hrebienkami, ktorý mal rovnakú štukovú hviezdicovú výzdobu, aká je v hale na poschodí. Aktuálne prebieha jej reštaurátorská rekonštrukcia.

Z obdobia 19. storočia sme našli v  miestnostiach ďalšie nástenné maľby. V novo navrhovanej čajovni, v staršom priestore lekárne je to už zreštaurovaná kvalitná klasicistická dekoratívna výmaľba stropu, v ďalšej miestnosti sú to napríklad  rozetky okolo závesov lustrov na strope alebo fragmenty historických „graffiti“ na stenách.

Z hľadiska poznania historického vývoja a datovania vzniku stavby najzaujímavejším objavom boli staré dosky z fošňových podláh, ponechané pod mladšími stenami. U tých sa podarilo dendrochronologicky datovať ich sťatie do roku 1415. Vďaka tomu môžeme posunúť vznik radnice zhruba o 100 rokov skôr, ako sa doposiaľ predpokladalo. V staršej spisbe sa uvádzalo, že radnice na Slovensku vznikajú koncom 15. storočia, čo ale nie je pravda. Potvrdilo sa to aj v prípade bratislavskej radnice, ktorú prestavali pre účel radnice z domu richtára už  v 14. storočí.  V prípade levočskej radnice ako samostatnej centrálnej stavby pri Bazilike sv. Jakuba jej vznik môžeme datovať najneskôr na začiatok 15. storočia. Nie úplne vo veľkosti a podobe, ako ju poznáme dnes, ale stavba na tom mieste v tom čase už určite stála a plnila aj pridruženú funkciu akejsi tržnice.

Bude táto rekonštrukcia prepisovať dejiny mesta?

Áno, bude. Každá rekonštrukcia vždy prinesie niečo nové. Nie je to posledný nález. Ak by sa robila rekonštrukcia ďalšieho podlažia alebo východného suterénu, určite by sa opäť niečo našlo. Radnica bola natoľko reprezentačnou budovou, že sa na nej prejavili všetky modernizačné snahy, a tým aj stavebné slohy. Neskôr už mesto nebolo také bohaté, čo je aj dobré, pretože sa neodstraňovali staršie vrstvy a teraz nájdeme na sebe aj niekoľko vrstiev výmaľby. Niekedy je náročné určiť, ktorá z nich je najzachovalejšia a k čomu sa vrátiť.

Myslím si, že prízemie radnice bude pre všetkých Levočanov aj turistov veľkým prekvapením. Tým, že sa južné vstupy otvorili, podarilo sa vniesť do radnice „slnko“. Otvorili sme priestor vstupu, kde bola umiestnená tabuľa Jána Amosa Komenského, ktorá sa teraz premiestnila do prejazdu. Taktiež bol obnovený aj pôvodný otvor, ktorý neskôr v portáli nahradilo okno. Bol stvárnený do podoby dverí a predajného okna  podľa zachovanej kresby výplne v maďarskom archíve v Budapešti z polovice 19. storočia. Otvoril  sa aj zaslepený prechod medzi miestnosťami, kde je reštaurovaný  renesančný portál s figurálnou výzdobou. Verím, že nová prezentácia týchto nálezov prispeje k prinavráteniu hodnôt aj zvýrazneniu významu  radnice, aby turisti, ktorí do jej prízemia vojdú, neboli už viac sklamaní, tak ako to bývalo v minulosti.

Prvé poschodie je reprezentačné, je tam expozícia SNM – Spišského múzea v Levoči, a prízemie skutočne nebolo veľmi vábivé. Názov projektu, ktorého súčasťou je aj rekonštrukcia prízemia,  je Radnica otvorená komunitám. Ak tam boli v minulosti obchodíky, denne tadiaľ určite prešli desiatky ľudí. Na čo by mohli slúžiť tieto priestory teraz?

Naším základným cieľom bolo vrátiť prízemiu radnice život a dotiahnuť sem – do centra námestia – ľudí.

Chceli sme najmä, aby sa obnovila priechodnosť prejazdu. Rozmermi sa vstup obnovil v maximálne možnej miere, ako to dovolila statika, aj z podchodu smerom k zvonici. Prízemie bude fungovať ako pasáž, od exteriéru odčlenená automatickými posuvnými dverami, presklenými izolačnými sklami. V lete sa bude dať sedieť v podlubí a v zime bude možné používať na tento účel aj  prejazd. Vstup zo strany od zvonice je riešený ako bezbariérový, aby bol prístupný aj pre ľudí na vozíčku či matky s deťmi v kočíkoch. Preto sú tam aj adekvátne hygienické zariadenia. Západná časť by mala slúžiť čajovni, prevádzke s možnosťou interiérového sedenia v rohovej miestnosti, ale aj obsluhy smerom do podlubia a prejazdu. Môžu sa tu stretávať turisti, domáci a užiť si tieto priestory môžu aj všetky vekové generácie.

Miestnosti orientované na východnú stranu – jeden priestor je reprezentačný s nápismi a osadenou renesančnou administratívnou skriňou s nádhernou maľovanou výzdobou. Druhý je priestor, do ktorého sa vchádza z južného podlubia starým sedlovým gotickým portálom. Tieto dva priestory, ktoré  boli v minulosti každý rozdelený ešte priečkou, majú  prinavrátenú pôvodnú veľkosť. Slúžiť by mali polyfunkčnému kultúrno-spoločenskému využitiu – môžu to byť výstavné, eventové, edukačné  priestory, môžu sa tu organizovať workshopy, komorné recitály, literárne čítania, besedy, ale aj významné reprezentačné podujatia na úrovni mesta, župy či  štátnej reprezentácie. Ich funkcia by mala byť prispôsobená architektúre a umeleckému stvárneniu interiérov. Steny by nemali byť prekryté, aby sa nestratil efekt a nálezy, ktoré sa za prispenia nórskych fondov podarilo obnoviť.

Prízemie radnice bude po rekonštrukcii ideálnym miestom stretávaní sa. Zároveň sa tu bude dať aj  občerstviť a nájsť tu teda akúsi oázu pokoja v obklopení históriou, ktorú scenéria námestia poskytuje. Pamätám si z detstva, že návštevníci vstupovali do Baziliky sv. Jakuba počas leta z južnej – slnečnej strany. Práve tu, v okolí radnice – v  strede mesta – sa kumulovali turisti a žilo to tu. Dnes návštevníci  baziliky po opustení autobusu  alebo auta postávajú pred severným vchodom a mnohí ani netušia, čo sa na jej opačnej strane skrýva. Radnica v tejto podobe pomôže udržať turistu v meste dlhšie. Má teraz potenciál stať sa centrom námestia, miestom oddychu, upokojenia a užitia si atmosféry miesta.

Zhovárala sa Vladimíra Novotná Čajová.