Aktuality

Predstavovaná komunita tohto mesiaca presahuje hranice mesta, regiónu a v istom zmysle aj Slovenska. Spišský dejepisný spolok je združením, špecificky zameraným na dejiny nášho regiónu,  s presnými stanovami a orgánmi. Jeho predsedom je historik, vedúci archivár Spišského biskupstva a riaditeľ jeho dokumentačného centra Mgr. et Mgr. Vladimír Olejník, PhD. Spolok je jedným z najstarších spolkov na Slovensku a vznikol v roku 1883 ako záujmové združenie historikov Spiša. Jeho členmi bola približne stovka biskupov, kňazov a vzdelancov a v roku  1900, keď vrcholilo obdobie osvietenstva, mal až 500 členov.

A pýtame sa ďalej, kto boli prví členovia dnešného dejepisného spolku a ako pokračovala jeho história?

„Vzdelanostná vrstva Spiša, všetka  inteligencia, typická vrstva obyvateľstva, ktorá chodila do levočských kúpeľov a hrávala tenis, rada sa zúčastňovala koncertov, divadelných predstavení a podobných kultúrnych podujatí, no pritom usilovne bádala v dejinách Spiša.  Vtedajší dejepisný spolok mal okrem činností ako my – prednášky, exkurzie – aj zbierkovú činnosť. Na základe tohto zbierkového fondu spolku vzniklo v Levoči dodnes jestvujúce múzeum.

Prvý dejepisný spolok zanikol v roku 1945. Pán docent Chalupecký založil v roku 1962 spolu s prípravným výborom Krúžok historikov Spiša, mal okolo 100 členov a v roku 1991 ho na konferencii v Spišskej Kapitule etablovali ako dnešný Spišský dejepisný spolok.

Je jeho fungovanie viazané na nejaké pravidlá?

„Samozrejme, Spišský dejepisný spolok sa riadi záväznými stanovami. Na vrchole celého rozhodovania je valné zhromaždenie, výkonným orgánom je výbor spolku a na jeho čele predseda a podpredseda. Ďalšie pravé ruky predsedu sú tajomník a pokladník. Do výboru patrí ešte dvojčlenná komisia revízorov hospodárenia, keďže máme aj finančné záväzky voči svojim členom, a stálym členom nášho zasadnutia je aj webový administrátor, funkcia, ktorú priniesla doba.

Spolok má aj svoju redakčnú radu, ktorá vydáva od roku 1993 ročenku. Má úroveň vedeckého časopisu, je recenzovaná nezávislými recenzentmi.

Valné zhromaždenie sa koná každý rok, ročne usporadúvame dve samostatné konferencie – jarnú a jesennú – a jednu exkurziu. Musím nás pochváliť, takúto úroveň totiž nedosahuje ani každá fakulta na Slovensku.“

Kto tvorí členskú základňu? Je profesia zameraná na dejiny podmienkou?

„Členom spolku môže byť hocikto, o prijatí hlasuje výbor. V členskej základni máme top profesorov, dokonca zo zahraničia, ale aj laických záujemcov o dejiny, ktorých si rovnako vážime, či je ich oblasťou záujmu história hutníctva alebo vlastnej obce. Vďaka  spolku sa bežný člen môže dostať na skutočne exkluzívne miesta, navyše s odborným výkladom. Sú to exkurzie, ktoré sa inak nedajú zažiť, iba vďaka týmto kontaktom.”

O akom počte členov hovoríme?

„Od roku 1991, keď bola činnosť spolku obnovená, sme evidovali  690 žiadostí o prijatie. Za posledný rok sme mali 11 žiadostí, toto číslo už vám dá istú predstavu o našej členskej základni. A ešte číslo 366 – to je počet aktívnych členov spolku k dnešnému dňu.

Členstvo býva rôzne: riadni členovia, zakladajúci členovia – tí sa podieľajú na financovaní spolku vyšším a jednorazovým finančným obnosom. Potom máme čestných členov, tí sú oslobodení od povinností platenia členských poplatkov. Existujú ešte kolektívni členovia – 31 miest, obcí a inštitúcií. Riadni členovia platia bežné, plné  poplatky, podporujúci členovia – študenti a dôchodcovia  – platia polovičné poplatky. Výhodnou pre našich členov je členský preukaz, vďaka ktorému sa dá bárskde dostať,  v múzeách a galériách môžu dostať zľavu na vstupnom.“

Aké sú témy vášho bádania? Vyplývajú prirodzene zo záujmu členov, alebo existuje špeciálna požiadavka na zameranie historického výskumu?

„Tu vidíme, čo je pre historikov krásne. Zdanlivo sa venujú histórii, ale oni vlastne pozerajú do budúcnosti a majú plánov neúrekom. Napríklad osobnosti Levoče, ktorých zoznam je načase rozšíriť a začať napríklad Jánom Thurzom, ktorého meno v Krakove nie je neznáme. Najnovšie bude rezonovať meno lekárnika Spillenberga vďaka novozrekonštruovanej lekárni v budove radnice či kronikára Gašpara Haina, ktorého kronikárske dielo prekladáme do slovenčiny.

Späť k vašej otázke: hlavnú výskumnú činnosť spolku si vyberá a na návrh výboru schvaľuje valné zhromaždenie. Medzi sebou si vytipujeme, čo by koho zaujímalo, to prednesieme na valnom zhromaždení. Okrem toho sa ktokoľvek môže prihlásiť s vlastným návrhom a o témach konferencií a leitmotívoch exkurzií sa hlasuje. Tematicky sú pripravené až na tri roky dopredu. Máme naschvaľované témy ešte spred pandémie a snažíme sa plán dodržať, napríklad spájaním tém konferencií.“

Hovorí sa, že človek by mal poznať históriu svojho národa. Inak je odsúdený zopakovať všetky chyby. Kde máme medzery vo vedomostiach?

„Pridávam, že tí, ktorí chyby z dejín poznajú, sú nútení pozerať, ako ich všetci aj tak zopakujú. Späť k vašej otázke: určite to patrí k základnej výbave, základnému vzdelaniu a prehľadu človeka poznať aspoň čosi z vlastných dejín. Globalizácia má svoje výhody, ale aj riziká a hrozby. Nezabudnime, prečo sme tu, prečo má naša krajina hranice, aké má, naučme sa, prečo máme vzťahy so susedmi, aké máme. Vedzme aj to,  prečo nemáme neznášať ľudí, prečo prichádzajú ľudia z cudziny a vyzerajú inak ako my, čím sú hnaní, uvedomme si, že nie sú našimi nepriateľmi, že sa v ich domovine odohráva niečo, čo sa u nás odohralo pred 500 rokmi. Na druhej strane nezabúdajme, kto sme my sami a odkiaľ pochádzame, čo tvorilo našu kultúru a vzdelanostnú úroveň a čo si musíme udržať, ak máme zostať jedinečnými. Sme malý národ a štát, je nás máličko. No tvoríme dôležitú súčasť európskej kultúry. Je veľmi potrebné uvedomovať si to a je dôležité, aby človek vďaka vedomostiam nadobudol potrebný nadhľad.“

Naše mesto dokázalo žiť v svornosti

„Veľmi veľa Slovákov si myslí, že dejiny Slovenska začínajú v roku 1993 či 1918 a že sv. Štefan bol maďarský kráľ a existovala maďarská ríša a podobné polopravdy a dezinformácie. Áno, nepopieram, od roku 1867 bol problém s nacionalizáciou a tvorením jednotného uhorského národa. Ale predtým sme 867 rokov žili v jednom kráľovstve, ktoré bolo multinacionálne, každý Levočan ovládal 4 jazyky, kto sa točil okolo cirkvi, ovládal ich 5, lebo aspoň čo-to rozumel po latinsky, a kto okolo Židov, hovoril šiestimi. Ľudia žili spolu a vybudovali mesto, ktoré bolo skvostom. Vedeli sa dohodnúť, aj sa pohádali, aj sa dohodli a urobili biznis… Nerobím si ilúzie, že každý Slovák bude bežne vedieť hovoriť viacerými jazykmi a bude poznať dejiny svojej obce či mesta. Ale je smutné že sa tu ľudia predbiehajú v tom, kto dávnejšie nebol v múzeu,  na Spišskom hrade a podobne. Potrebujeme poznať vlastnú históriu na to, aby sme vedeli, čo nás formovalo a načo sme tu, prečo sme takí, akí sme. Nielen typickí jazykom, temperamentom, ale najmä schopní zopakovať dejiny bez opakovania chýb. Nedávna história nás totiž učí, že robíme tie isté chyby. Existujú celé monografie, že všetko sa už stalo a že opakujeme históriu.“

Aké sú najbližšie plány Spišského dejepisného spolku?

„Na jeseň budeme robiť exkurziu Šariš II – Po stopách rodu Berzeviczy. Ide o pôvodne spišský šľachtický rod z Veľkej Lomnice, v 13. – 14. storočí tvorili veľmi plodné dejiny Spiša. Chceme sa prejsť po stredovekých kostolíkoch v povodí Torysy. Veľmi sa teším na november, keď budeme prezentovať Dejiny slovenčiny na Spiši. Pre bežného Levočana téma možno fádna, na druhej strane vedieť, ako rozprávali naši predchodcovia a vôbec, vedieť, že rozprávali po slovensky, je dôležité. Dejiny slovenčiny sú omnoho bohatšie a hlbšie, než si bežný Slovák uvedomuje. Teraz ide vďaka Katedre slovenských dejín FF UK v Bratislave do tlače nádherná korešpondencia grófky  Horváth-Stančičovej z Markušoviec, ktorá si so svojím bratom, spišským podžupanom, píše po slovensky a hovoríme o 18. storočí!! Sú to krásne správy! Už pred Uhorským kráľovstvom náš jazyk presahuje naše dejiny. Na jesennú konferenciu prídu ohromné akademické mená slovakistiky, aby sme slovenčinu nášho územia priblížili bežným ľuďom.“

Čo ako Levočan, spolu s vašimi kolegami zo SDS, vidíte ako neprebádané, nedokončené a v Levoči čaká na svoju znovuobjavenú krásu?

„Najmä dokončenie niekoľkozväzkových dejín Levoče, ktoré obsiahnu všetky aspekty života v meste. Je tiež nevyhnutné spropagovať Levočanom Levoču bohatú na osobnosti. Kto boli osobnosti v názvoch levočských ulíc? Poznajú ich obyvatelia nášho mesta?

O kopci Burk za Mariánskou horou vieme veľmi málo. Bol osídlený ešte v dobe bronzovej a vieme o hradisku minimum. Osídlenie Stará Levoča sa preskúmalo kvôli diaľnici, ale oblasť Burku nie. Dnes máme už dobré technologické zázemie, študovať už môžeme aj lidarové mapy a na spomínanom kopci je sú zreteľné valy. V iných krajinách by už bol z Burku nádherný archeoskanzen, vedú tam prístupové cesty, mnoho vyslovene aj komerčných možností. My otáľame.

Za výskum by tiež stáli krypty v našich kostoloch. Veľmi málo vieme o kryptách Thurzovcov pod novou dlažbou z konca 19. / zač. 20. storočia v Bazilike sv. Jakuba. Archeologické vykopávky sú veľmi nákladné, dlhé a, žiaľ, pre živý liturgický priestor zaťažujúce.

Podrobnejšie poznanie jazykovej vybavenosti pôvodného obyvateľstva Levočanov by bolo určite zaujímavé… Tém je ohromné množstvo.“

 

Je nesporné, že Levoča bude ešte dlho tajuplne odkrývať svoje tajomstvá tým, ktorí budú s trpezlivosťou skladať mozaiku z nájdených artefaktov, poznania historických vied a pomoci moderných technológií. Potrebuje len takýchto horlivých nadšencov zapálených pre spoznávanie našej minulosti. Spišský dejepisný spolok ich zamestná ešte na mnoho ďalších generácií.

 

Eva Malíšková

 

Fotografie: archív respondenta a web SDS