Aktuality

Cestovateľ Daniel Speer o (šľachtickom a meštianskom) mužskom odeve v Uhorsku v druhej polovici 17. storočia poznamenal: „Jedna časť mužov sa oblieka na nemecký spôsob, druhá na uhorský a tretia spolovice na nemecký a spolovice na uhorský, čo vyzerá veľmi pestro.“

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že sa mužský odev raného novoveku v Uhorsku skladal z košele, priliehavých nohavíc, kabátca (tzv. dolomán alebo wams) a voľnejšieho plášťa. Použité materiály, dĺžka odevu, jeho výzdoba či doplnky sa časom menili.

Po bitke pri Moháči v roku 1526 sa väčšina územia dnešného Slovenska dostala do susedstva Turkov. Uhorský typ odevu tak svojou skladbou, strihom a dekoratívnosťou dostal podobu tureckého oblečenia. Typickou črtou uhorského odevu bola farebnosť, väčšie zdobenie, nosenie čižiem či plášťa podobajúceho sa tureckému kaftanu. Odlišnosť uhorského odevu oproti odevu v západnej Európe pretrvala takmer až do zániku Uhorska (uhorský odev bol pomerne stály, menil sa len v detailoch, dĺžke a výzdobe) a tvorila jedinečný – uhorský – odevný štýl. Pre západnú Európu takýto osobitý štýl odievania predstavoval veľkú exotiku.

Nové odevné prvky nemeckého pôvodu sa v mestách dnešného Slovenska s prevládajúcim nemeckým obyvateľstvom objavili začiatkom 16. storočia. V tom období sa v Nemecku a neskôr v celej Európe začali šíriť myšlienky reformácie. Typická črta nového učenia – striedmosť – našla vyjadrenie aj v spôsobe odievania. Tmavšie farby a odev bez extravagantných prejavov sa stali charakteristikami spôsobu odievania ľudí hlásiacich sa k myšlienkam reformácie.

Veľa informácií o odievaní mešťanov v minulosti sa dozvedáme z ich pozostalostí – v nich môžeme nájsť odevy nemeckého aj uhorského typu. Napríklad súčasťou pozostalosti Levočana Valentína Janusa z roku 1637 bol zlatou krajkou lemovaný oblek zo zeleného hodvábu s hodvábnymi strapcami, k tomu pančuchy, traky a zelený hodvábny kabát. Ďalej oblek striebornej farby s pančuchami, trakmi a čiernym hodvábnym kabátom, jeden hnedý hodvábno-atlasový oblek s čiernym nádherným kabátom so zamatovou podšívkou, jeden ľanový oblek s kabátom, nohavicami a so všetkým príslušenstvom a nakoniec jeden oblek, ktorý vraj kúpil za 100 ríšskych toliarov od sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena. V šatníku Levočana Samuela Rombauera sa okrem dolománu zo zelenej holandskej tkaniny nachádzalo aj oblečenie v extravagantnejších farbách – broskyňovo červený dolomán a dolomán v imperiálnej červenej farbe. Červená farba, symbolizujúca moc, bola v priebehu 16. a 17. storočia najobľúbenejšou farbou uhorských šľachticov.

Okrem tureckých a nemeckých vplyvov do Uhorska prenikali aj módne vplyvy z iných krajín, napr. v polovici 17. storočia prišli aj v Levoči do módy košele s výstrihom, čo sa však nepáčilo mestskému magistrátu, a tak jeden z členov mestskej rady, Pavol Windisch, ktorý „si v jeden teplý júlový deň s otvorenou vrchnou košeľou vykračoval“, dostal pokutu jednu pintu vína.

Na to, či niekto nosil nemecký, uhorský alebo iný typ odevu, malo vplyv viacero skutočností. V prípade levočských mešťanov to bol napr. pôvod, tradícia, náboženstvo, vzdelanosť, pobyt v cudzine a pod. Z národnostného hľadiska žili v ranom novoveku v Levoči hlavne Nemci a Slováci. Maďarov bolo v tom období v Levoči veľmi málo. Čo sa týka majetnosti, podstatne viac bolo zámožných Nemcov ako Slovákov – väčšina levočských Slovákov patrila do najnižších a stredných majetkových kategórií, pričom richtárom a senátormi mohli byť iba zámožnejší mešťania. Medzi levočskými radnými pánmi panoval zvyk chodievať na radnicu a do kostola v nemeckých plášťoch, topánkach a klobúkoch. V roku 1656 zástupca mesta Ján Spillenberger tento zvyk porušil, keď prišiel na zasadnutie mestskej rady v uhorskom kabáte a červených čižmách, za čo bol potrestaný pokutou.

Z náboženského hľadiska sa Levoča v priebehu tretej štvrtiny 16. storočia stala takmer úplne protestantskou. Protestantmi boli nielen tunajší Nemci, ale aj Slováci. Panovníci z dôvodu snahy o navrátenie obyvateľstva ku katolíckej viere začali zasahovať do vnútorných záležitostí miest. V 70. rokoch 17. storočia panovník Leopold I. Habsburský vydal nariadenia, ktorých cieľom bolo odstrániť zo samosprávy všetkých protestantov a nahradiť ich katolíkmi, a to aj napriek tomu, že v mnohých mestách v tom čase ani nebolo toľko katolíkov, koľko miest mala mestská rada a  mnohí katolíci nemali na zastávanie vedúcich pozícií v samospráve potrebné predpoklady. Levoči sa na istý čas podarilo dosiahnuť, aby len polovica senátorov v levočskej mestskej rade musela byť katolícka. Keďže sa ale v meste osoby katolíckeho vierovyznania, vhodné na obsadenie funkcií v mestskej rade, nenachádzali, členovia mestskej rady boli vyberaní aj z radov župnej šľachty.

Časť mestského magistrátu vybratá z radov levočských mešťanov sa aj naďalej snažila pridržiavať svojich zvykov v obliekaní. V júni roku 1675 dal kráľovský komisár (zástupca kráľa v mestách) Žigmund Holló zvolať mestskú radu. Napriek tomu, že jednu polovicu senátu tvorili katolíci z radov župnej šľachty, bola meštianska časť magistrátu oblečená na nemecký spôsob – v nemeckom kabáte a s nízkymi topánkami. Na zasadnutí mestskej rady richtár pozdravil komisára v nemeckej reči. Keď Holló požadoval, aby sa zasadnutie viedlo v maďarčine, od meštianskej časti magistrátu dostal odpoveď, že oni sú Nemci, čo dokazuje aj ich odev, a inak ako po nemecky hovoriť nevedia.

Avšak už o pár rokov neskôr – okolo roku 1679, v čase, z ktorého sa zachoval obraz zobrazujúci členov levočskej mestskej rady pri skladaní prísahy za okrúhlym stolom na radnici (pozri na obr.) už majú všetci radní páni oblečený uhorský odev – dolomány prepásané opaskami, priliehavé uhorské nohavice a šnurované mentieky s gombíkmi a kožušinovou podšívkou.

Rozdiely v odievaní mešťanov vyplývali aj z ekonomického statusu, resp. sociálneho postavenia. V mestách žilo aj obyvateľstvo, ktoré nepatrilo do meštianskeho stavu – napr. drobní remeselníci (učni a tovariši). Tí sa neobliekali jednoduchšie len z dôvodu nedostatku financií, nosenie honosnejších odevov mali od mestskej vrchnosti zakázané pod hrozbou pokuty. Napríklad podľa nariadenia levočského magistrátu z roku 1698 nesmeli jednoduchí remeselníci nosiť odev z holandskej alebo anglickej tkaniny, sobolie klobúky, hodvábne opasky či žlté alebo červené (karmazínové) čižmy. No aj v prípade bohatších mešťanov sa v porovnaní so šľachtickým odevom uprednostňovali pohodlnejšie formy – aj keď sa mešťania obliekali na uhorský spôsob, ich odev nebol taký honosný ako šľachtický.

Ako z napísaných faktov vidieť, mužský odev na našom území v minulosti bol, okrem iného, aj vyjadrením sociálnej, náboženskej, politickej či národnostnej príslušnosti.

 

Mgr. Michaela Kurinovská, PhD.

Spišský archív v Levoči