Aktuality

Pedagogička, prekladateľka a ilustrátorka, Renáta Milčáková, žije a pôsobí v Levoči. Jej ilustrácie nájdete v knihách Jonatán malý ako omrvinka, Rozprávka o oslíkovi, Trinásta komnata či Triki-liky. Svojou tvorbou prispieva do viacerých tunajších aj zahraničných detských časopisov. Pre knihy Medvedík Pú a Fairy Tales vytvorila originálne taktilné ilustrácie, v ktorých využila rôzne tvary, materiály, štruktúry, vyklápacie okienka a pohyblivé prvky. Ilustrovala a z taliančiny preložila súbor talianskych autorských rozprávok s názvom Sedem rokov nemá. Knihy s jej ilustráciami získali niekoľko cien doma i v zahraničí. V rozhovore prezradila, či ju pri tvorbe inšpiruje Levoča, ako vzniká ilustrácia aj aký je z jej pohľadu súčasný detský čitateľ.

Aký je váš vzťah k Levoči, ako naše mesto vnímate?

Levoča nie je mojím rodným mestom, ale žijem tu od malička. Je to krásne mesto – rozprávkové, vhodné pre umelcov. Je tiché a život tu plynie naozaj pomaly. Ak človek hľadá pokoj a priestor na rozjímanie, premýšľanie a predovšetkým pre tvorbu, ideálnejšie mesto si ani neviem predstaviť. Obyvatelia veľkomiest strácajú veľa času napríklad cestovaním. U nás môžete zájsť pešo na zimný štadión i k autobusovej stanici a zároveň premýšľať, vnímať historický aspekt našich ulíc a zákutí… V knihe Rozprávka o oslíkovi je jednou z hlavných postáv maliar. Pri prvom čítaní textu sa mi hneď vytvorila predstava, že dom, v ktorom býva, by mohol vyzerať ako jeden z našich krásnych meštianskych domov s nádhernou veľkou drevenou bránou. Napríklad na ôsmich stranách som zobrazila veľký park z levočského námestia. Keď ním prechádzam, predstavujem si, že by pod mohutnými stromami  mohli stáť stánky, v ktorých by sa predávali knihy, zmrzlina a všeličo iné, v ilustrácii som využila priestor na realizáciu mojej predstavy. Zobrazila som aj hradby i niektoré z našich ulíc. Práve pre túto rozprávku sa mi Levoča zdala vhodným prostredím.

 

Máte aj obľúbené miesto, ktoré vás najviac inšpiruje?

Vyhovuje mi, že za pár minút, či už pešo alebo na bicykli, sa dostanem do nádhernej prírody. Mám rada lesy i pobyt v záhrade mi prináša potešenie. Z okna nášho bytu vidím storočné stromy na evanjelickom cintoríne. Sledujem ich premeny ročnými obdobiami ako na živom obraze. Počas posledných troch rokov asi desiatka z nich vyschla. Museli ich postínať. Našťastie, tím odborníkov stromolezcov oslobodil pagaštany od popínavých brečtanov a teraz na jar sú ako znovuzrodené. Buk lesný pôsobí najimpozantnejšie. Evanjelický cintorín vnímam skôr ako park, raz si v ňom našla útočisko líška, často počujeme prácu ďatľa a veveričky sa bežne premávajú po dlhých kmeňoch. Je vlastne šťastím bývať na ulici, ktorá sa tiahne pomedzi stromy, akoby pretínala jeden les. Stromy kreslím zo všetkého najradšej.

Námestie je ako z rozprávky. Denne prechádzam popod arkády radnice, okolo klietky hanby a nikdy sa mi nezunuje pohľad na fasády meštianskych domov. Vymýšľam si, aranžujem výklady, obnovujem názvy obchodov… Veľmi rada si sadnem na lavičku a chvíľu pobudnem na námestí. Malý park s Fontánou dobročinnosti je kúzelný a teším sa, keď si sem prisadnú turisti. Vzniká iná atmosféra  ̶  pôsobivejšia, prázdninová aj v bežný pracovný deň.

Je pre vás inšpirujúca aj radnica?

Premenu radnice sledujem od prvého dňa rekonštrukcie. Zvnútra som ju síce ešte nevidela, ale som rada, že sa dejú veľké veci. Iba raz som radnicu kreslila. Vznikla ilustrácia, ktorá nebola napokon použitá, lebo sa jednému návštevníkovi Levoče  ̶  chcel si kúpiť dom na námestí, ale nepodarilo sa mu to  ̶  obrázok veľmi zapáčil, tak som mu ho darovala, aby si odniesol domov ďaleko za hranice aspoň jednu pamiatku. Z Levoče si vyberám rôzne motívy a potom ich kombinujem s mojou vlastnou predstavou. Zaujme ma okno, strecha, hladná schúlená mačka, čakajúca na okoloidúceho… Počas prechádzok s fotoaparátom som si urobila peknú zbierku brán, pretože i kľučka môže byť neobyčajná. Fasády domov ulíc širšieho centra mi ponúkajú zaujímavé architektonické prvky. Keď potrebujem zobraziť ulicu alebo námestie, naše mesto mi dáva bohatú škálu tvarov.

 

Mohli by ste nám priblížiť proces, ako ilustrácia vzniká? Ako dlho to trvá?

Závisí to od mnohých faktorov: od žánru, (ne)prichádzajúcej inšpirácie, čistej/preťaženej hlavy, časovej (ne)tiesne… Niekedy sa potrebujem do textu dlhšie vžívať. Počas posledných 15 rokov pripravujem do časopisov kreslené príbehy  ̶  komiksy. Sú to tzv. tiché komiksy bez textových bublín. Času popri práci a iných povinnostiach nie je veľa, všetky voľné chvíle venujem iba kresleniu, najmä počas večerov až do momentu, keď mi ceruzka vypadne z ruky.

Musím si, samozrejme, najprv premyslieť, ako by mala celá kniha vyzerať. Vytvorím si celkový dizajn knihy  ̶ počet a rozloženie celostranových ilustrácií, rozhodujem, aké obrázky a na ktorých miestach budú sprevádzať text.Preferujem akvarelové farby v kombinácii s akvarelovými farebnými ceruzkami. Náčrty si robím na tenké skicovacie papiere.  Niekedy netuším, ako bude celý návrh vyzerať, radšej jednoducho začnem kresliť a uvidím, či mi kresba sama napovie, ako pokračovať. Skice i maľby si v jednotlivých fázach fotím do mobilu, aby som ich videla zmenšené, dosiahnem tým akoby nadhľad. Prezerám si ich, zvažujem. Keď ich je už viac hotových, poukladám ich na zem a odfotím zhora, znova sledujem, či spoločne ladia. V jednom televíznom dokumente Ľudovít Fulla vysvetľoval, že ilustrácia vzniká dlho a pomaly. Dodržiavam rady najstaršieho slovenského ilustrátora.

 

 

Ako sa vyvíja z vášho pohľadu tvorba pre deti?

Na Slovensku sa venuje veľká pozornosť kvalitným knihám a na umeleckú tvorbu určenú všetkým vekovým kategóriám detí a mládeže sa orientuje Bibiana, medzinárodný dom umenia pre deti v Bratislave, ktorá každoročne vyberá najlepšie a najkrajšie knihy roka.

V poslednom období sledujem jeden konkrétny žáner, v ktorom minimálny text dopĺňa celostranové ilustrácie, čiže text a ilustrácie na seba vzájomne pôsobia nie opisným spôsobom, jedno dopĺňa, rozširuje, prehlbuje zmysel druhého a naopak. Napokon už od antických čias poznáme príbehy vyrozprávané prostredníctvom obrazov a prvú modernú ilustrovanú knihu pre mládež Orbis Pictus vydal český pedagóg Komenský. Bohatú tradíciu majú tieto „tiché“ obrázkové knihy  ̶  používa sa aj termín picturebook, albo illustrato, livre illlustré  ̶  v západnej Európe a USA. Od slovenských tvorcov medzi top tituly stále patrí napríklad dielo Haló, haló, pani Mačka! od Ľuboslava Paľa. Podobne, ak by sme chceli nazrieť do zoznamu najpozoruhodnejších tichých komiksov, dostali by sme sa v rámci Európy do Belgicka, Francúzska, Holandska. Obidva spomínané žánre sú skvelým typom literatúry, prostredníctvom ktorého sa naučia deti od útleho veku čítať, vnímať príbehy a v nich ukryté drobné posolstvá. Sú pastvou pre oči a majú ich radi aj dospelí.

Tvoríte pre deti súčasnosti inak ako pred desiatimi rokmi? Je detský čitateľ dneška iný?

Predstavte si, že aj teraz by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky ilustrácie, v ktorých som kreslila počítač alebo mobilný telefón, hoci nás tieto technologické predmety obklopujú viac než púpavy na okolitých trávnikoch. Práve som kreslila Winnetoua sediaceho pred počítačom, ktorý by ani dnes nevydržal bez netu, lebo „www je skvelá sieť a nedá sa v nej nevisieť“ 😊. Deti sú navyknuté na virtuálny priestor s rýchlo sa meniacimi obrazmi, ostrými farbami a vtieravými efektmi. Možno očakávajú a vyhľadávajú niečo podobné i vo svete literárneho a výtvarného umenia. O to väčšmi sa usilujem o zachovanie pravých, tradičných hodnôt prostredníctvom tém, ktoré si môžem voliť sama pri tvorbe komiksov. Čítala som v časopise o jednej osemdesiatročnej starenke. Po manželovej smrti, aby sa necítila osamelá, každý deň chodievala háčkovať von medzi ľudí v rímskych uliciach. Okoloidúci sa pri nej zastavovali, boli zvedaví na jej životný príbeh a ešte si aj kúpili za pár drobných originál ručne háčkovanú dečku. Hneď som pochopila, že o starenke musím vymyslieť príbeh.

 

Spolu s autorom Jánom Milčákom a vydavateľom Petrom Milčákom tvoríte v Levoči zaujímavé trio a naposledy ste spolu vytvorili knihu pre deti predškolského veku  ̶  Cukornička. Ako vyzerá vaša spolupráca? Ako vyzerá spolupráca ilustrátora, autora a vydavateľa?

Bratranec Peter našiel otcove rukopisy, dosiaľ nepublikované básničky. Potešila som sa, keď ma oslovil s ponukou vytvorenia ilustrácií, lebo som vedela, že dostanem dobre napísané a inšpiratívne texty. Básničky som si potom vytlačila na malý formát, aby som ich so sebou všade nosila a najprv v mysli tvorila obrázky. Krstný otec ma svojimi veršami zaviedol do času pokoja, radosti, lásky a čistej prírody. Navyše som mala k dispozícii priestor na celostranové ilustrácie. Koncipovala som ich tak, aby boli akýmsi pokračovaním príbehov vo veršoch ukrytých. Keď som ilustráciu dokončila, odfotila som ju a poslala Petrovi cez mobilnú aplikáciu. Potom každú jednu postupne ukazoval v počítači autorovi. Nielen rozprávky, ale aj poézia môže rovnako očariť a nadchnúť. Je viac než užitočné, keď si už v útlom veku dieťa vytvára vzťah k básni a k obraznému vyjadrovaniu. Myslím si, že ak má vekovo veľký čitateľ rozumieť poézii, ktorá je založená na obraznosti, tak je dobré, keď si z detstva pamätá, že metafora nie je nič ťažké a zložité. Obloha je cukornička, z ktorej padá biely sneh ako cukor, preto je v zime tak sladko…

 

Knihy s vašimi ilustráciami boli ocenené viackrát v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska, kniha Rozprávkový vláčik bola zaradená do katalógu Najkrajších a najlepších kníh pre deti a mládež z celého sveta The White Ravens 2010. Je jednoduchšie tvoriť pre deti alebo dospelých?

S tvorbou pre dospelých nemám žiadne skúsenosti. No v literárnych kruhoch sa hovorí, že ak detská kniha nudí dospelého človeka, nie je to dobrá kniha. Rovnako predstava o tom, že deťom treba ukazovať svet v jednoduchosti, je mylná. Práve naopak, dieťa dokáže vďaka bohatej predstavivosti a prirodzenej citlivosti nachádzať i veci skryté a vie porozumieť i významom medzi riadkami.

Pracujete ako pedagogička, ako sa deťom dnes darí?

            Podľa toho, ako pozorujem a skúmam tie v našej škole, občas sa zdá, že majú na prstoch špeciálne lepidlo, ktoré im nedovoľuje odtrhnúť sa od mobilných telefónov. Ale situácia nie je až taká katastrofálna, ako sa v súčasnosti popisuje  ̶  aspoň u nás nie. Konkrétne v mojej triede je väčšina pohybovo nadaná, takmer polovica študuje hru na hudobnom nástroji, obľubujú prírodu, páči sa im vystupovať a knižný svet im vôbec nie je vzdialený. Niekto číta detektívne príbehy Agathy Christie, nájdu sa vyznávači fantasy literatúry, nehovoriac o Anne zo Zeleného domu, ďalší siahol už aj po Malom princovi či novele Starec a more od Ernesta Hemingwaya, a to majú iba 13 rokov. Nájdu sa i žiaci, ktorým čítanie spôsobuje problémy. Nemusia predsa prečítať celú knihu, dôležité je, že im v pamäti ostane stopa, spomienka na literárnu postavu či pekný verš.

 

Aké máte plány, pracujete momentálne na nejakej knihe?

Na stole mám rozpracované dve veci. Vymýšľam obrázkový slovník pre deti žijúce v Poľsku. Slovenčinu sa učia ako cudzí jazyk na ôsmich školách na severnom Spiši a hornej Orave. V Krakove sídli Spolok Slovákov v Poľsku, ktorý združuje slovenskú národnostnú menšinu z oblasti Malopoľského vojvodstva, v okrese Nový Targ a Zakopané i na spomínaných starých územiach Spiša a Oravy. V ich jedinom slovenskom kultúrno-spoločenskom mesačníku Životkreslím príspevky do detských stránok už asi 10 rokov. V rámci našej spolupráce vznikli dosiaľ dve knihy Abeceda, písmenká a obrázky a  Vybrané slová v obrázkoch. Teraz to bude Obrázkový slovník. V Abecede som musela na každé písmenko vymyslieť aj krátku básničku.  Pokiaľ ide o vybrané slová, hľadala som medzi nimi takú významovú spojitosť, aby sa mohli stretnúť v mini príbehu alebo v istej konkrétnej situácii, ktorú som potom zobrazila. V Obrázkovom slovníkutiež plánujem slová zakomponovať do príbehu alebo konkrétnej situácie, aby boli slovenské slovíčka pre poľské deti ľahko zapamätateľné. Na vyučovanie slovenského jazyka totiž chýbajú tamojším učiteľom rôzne didaktické pomôcky, a tak verím, že uvedenými farebnými publikáciami môžem pomôcť k ľahšiemu osvojovaniu si slovenčiny a zároveň k udržiavaniu národného povedomia najmladšej generácie Slovákov v Poľsku.

Druhá práca… V Levoči máme talentovanú poetku a onedlho by mala vyjsť jej zbierka básničiek s mojimi ilustráciami. Zhodou okolností sú to tiež básničky na písmená slovenskej abecedy, ale pôjde o špeciálny vydavateľský počin. Kniha, ktorá vznikne, bude dvojčaťom k už existujúcej knihe, ale viac radšej neprezradím. Dávam tip na budúceho hosťa do kresla rozhovorov, nech sama autorka čitateľom LIM-ky porozpráva o radostiach i starostiach spojených s písaním a vydávaním kníh.

Fíha, to je tajomné, budeme sa tešiť. Ďakujem veľmi pekne, že ste prišli, držím vám palce v ďalších projektoch a so synmi sa budeme tešiť na ďalšie knižky s vašimi ilustráciami.

 

Zhovárala sa Vladimíra Novotná Čajová.