Aktuality

Keď hovoríme o navštevovaní základnej umeleckej školy, zväčša máme na mysli voľnočasovú aktivitu detí, školákov alebo študentov. Rodičia a umelecká škola zvážia talent či nadanie svojho dieťaťa alebo počúvnu jeho túžbu hrať na hudobnom nástroji, chuť tancovať, hrať divadlo alebo kresliť. Študentov často motivuje voľba budúceho povolania.

Okrem nich však existuje aj skupina dospelých ľudí v rôznom veku, ktorá  sa rozhodla pod odborným vedením pani učiteľky PaedDr. Kataríny Drahomireckej pracovať na schopnosti výtvarne zobrazovať svoju výpoveď a svet okolo seba. Čo bolo ich motiváciou prihlásiť sa na hodiny výtvarného umenia? Ako si dokázali vyhradiť čas pre seba samých? Ako chcú svoje nové alebo vylepšené zručnosti využiť vo svojom živote? Po odpovede na možno trochu osobné otázky sme zašli priamo na podvečerné stretnutie do ateliéru pani učiteľky Drahomireckej v tunajšej základnej umeleckej škole. Počas príjemného rozhovoru sa dospeláci a pedagogička Katarína priateľsky dopĺňali, na otázky ochotne odpovedali v tom čase prítomné fanúšičky výtvarného umenia Vierka, Martinka, Katka, Darinka a Andrejka (takto milo sa vzájomne oslovujú) a rozprávanie, spomínanie s príhodami vtipne komentoval a dopĺňal Marek.

„Keď budem veľká…“

Aký impulz naštartoval vaše rozhodnutie tráviť voľný čas v umeleckej škole so štetcami a farbami? Čo bolo hlavnou motiváciou vrátiť sa do (hoci trochu inej) školy?

Vierka: „Splnila som si sen. Som bývalá učiteľka z materskej školy, zo školstva som neskôr odišla, ale stále som si rada kreslila. Hovorila som si, že raz, keď budem veľká, vrátim sa ku kresleniu. Raz som sa dostala ku Katke ako rodič, chodil k nej na vyučovanie môj syn a nejako prirodzene to vyplynulo. Vtedy sa Katka pozrela na mňa a povedala: Ty potrebuješ robiť s hlinou. A naozaj, potrebovala som relax a pol roka som pracovala s hlinou. Rovnako si spomínam na prílev novej energie, keď sme prvýkrát vošli do tohto nového podkrovného ateliéru. Všetkých nás očarilo svetlo, nádherný priestor a výtvarný duch. Vždy si hovoríme – my tu chodiť nemusíme, ale chceme. Je nám spolu dobre, sme výborná partia s výborným odborným vedením. Je veľký rozdiel kresliť si doma, a tvoriť tu. Odborné vedenie nás veľmi posúva. Sme partia, pri práci neklebetíme, ale často sa zahĺbime do tvorenia a pol-trištvrte hodiny tu nepadne jediné slovo, ako sa úplne sústredíme na prácu.“

Pani učiteľka Drahomirecká ich prežívaniu úplne rozumie.

Katarína Drahomirecká: „Výtvarný jazyk je sugestívnym komunikačným prostriedkom. Dokáže vyniesť na povrch širokú škálu citového a myšlienkového sveta nielen detí, ale najmä dospelých, pre ktorých je výtvarná tvorba ventilom emócií, arteterapiou, príležitosťou na stretávanie sa, oddychom, vzdelávaním sa a príjemným prežitím voľného času.“

Martinka: „Doma nás bolo viac a platiť za zušku sa nedalo, hoci som rada kreslila. Pri deťoch sa nie vždy dá kresliť a venovala som sa aj iným činnostiam, háčkovala som, piekla torty. Práca doma vás môže napĺňať, ale odborné vedenie na hodine má úplne iný výsledok. Obraz vyzerá úplne inak, ak nás vedie Katka ako človek aj ako učiteľ. Najprv tu začal chodiť syn Maťko, a to už bola blízka cesta na to, aby som sa stala Katkinou študentkou aj ja.“

 

Obrovská chuť do života

Darinka: „Bola som učiteľkou v materskej škole a kresliť deťom, učiť ich kresliť a pomáhať im s výtvarnými prácami bolo mojím celoživotným poslaním. Po skončení aktívnej práce som potrebovala niekoho, kto ma posunie, kto mi povie, čo robím dobre a čo zle. Dozvedela som sa o Katkinej skupine dospelých a doslova som tu ožila. Dostala som obrovskú chuť do života. Maľovala som len tak, ako som cítila, ale Katka nám vie poradiť. Potrebovala som niekoho, kto ma usmerní, posunie. Katka je v tom jednotka. Nedotýka sa našich prác, ale vie nám povedať, ako veci vylepšiť.“

Katka: „V štvrtej triede som dostala od pani učiteľky po zadku preto, že som obrázok namaľovala škaredo. Dieťa vtedy prežije šok, získa blok a maľovať ani kresliť viac nebude. Neskôr som pracovala v centre voľného času a vonku pred budovou stál nepekný betónový múr. Pred vystúpením Spievanky a Zahrajka zo Spievankova si pozvaní umelci túto škaredú stenu prekryli krásnou oponou. Vtedy mi napadlo zhotoviť niečo podobné, veď ak sa to nepodarí, jednoducho omietku premaľujeme. Kolega opravil stenu, ja som kúpila farbu a vymaľovala ju ilustráciami. Fotky s deťmi pred vyzdobeným múrom boli najkrajšou odmenou. To ma naštartovalo.  A som tu, chcela som skúsiť maľovať. Deti vyrástli, potrebovala som si aj ja oddýchnuť od stereotypu. Stretla som sa s Katkou a bolo rozhodnuté. Spočiatku som kresliť nevedela, neskôr som nakreslila obrázok a keď sa naň Katka pozrela, niektoré časti vygumovala a ja som ich opravovala. Teraz už viem, že keď Katka pri hodnotení mlčí, znamená to ešte 3 mesiace usilovnej práce. Dievčatá z tejto našej skupiny museli doslova do mňa hustiť sebavedomie, ktoré mi chýbalo, a postupne som sa zbavila formulky – ja to neviem, ja sa to nikdy nenaučím.

Andrejka: „Rôzne druhy umenia boli prirodzenou súčasťou môjho života už odmalička. Prvenstvo patrilo hudobnému umeniu, ktorému sa aktívne venujem od svojich ôsmich rokov. Tichý obdiv však dlhé roky patril aj výtvarnému umeniu. Vždy ma fascinovali výtvarné diela v galériách rôznych štátov sveta, ozdobné písma v starých kronikách, ale aj obrazy, ktoré zdobili steny interiérov. Impulz venovať sa tomuto druhu umenia driemal vo mne už od detstva, ale až pred rokom som si začala plniť tento svoj dávny detský sen – poznať výtvarné techniky, vyskúšať si ich v praxi a zoznámiť sa bližšie so životmi a dielami slávnych umelcov.“

Súčasťou triedy dospelých je aj jediný muž. Pán Marek prišiel za pani učiteľkou Katkou Drahomireckou a ukázal jej svoje nakreslené portréty. Stal sa súčasťou pôvodne ženského kolektívu a vydržal doposiaľ. Kým jeho ženské kolegyne začínali s malými formátmi obrázkov, doteraz si pamätajú, že Marek od začiatku maľoval na veľké plochy.

Kde novozískanú alebo vylepšenú, cibrenú výtvarnú zručnosť využívate?

Darinka: „Na základe dvoch olejomalieb ma Katka prijala do skupiny. Vždy som túžila mať v byte vlastnoručne namaľovanú Levoču, preto som si najprv splnila túto túžbu. Teraz maľujem svojim deťom, ktoré majú svoje príbytky vyzdobené mojimi obrazmi, a obdarúvam všetkých, ktorí majú záujem.“

„Babi, naučíš ma maľovať tak ako ty?“

Vierka: „Sú to úžasné, originálne darčeky. Kus seba darujete rodine, priateľom. Práve nasledujúcu sobotu odovzdám zarámovanú fotoreprodukciu novomanželom ako svadobný dar. V práci mám zarámovanými dielami vyzdobenú celú stenu. Vďaka kalendáru nemusím darovať jediný originál, navyše som si mohla zarámovať aj Martinkinu Madonu. Rada tiež obdarujem ľudí, ktorým sa moja tvorba páči. V neposlednom rade trávim čas s farbičkami aj štetcami so svojimi vnúčatami.

Andrejka: „Hodiny strávené v ateliéri pani učiteľky Katky sú inšpiratívne a kreatívne. Prinášajú nové vedomosti, poznanie a relax aj po náročnom pracovnom dni. Jej ateliér je čarovným miestom, kde pestrá zmes vôní, farieb, čaju a priateľskej atmosféry spôsobujú to, že čas plynie akosi rýchlejšie. Všetko, čo sa tu naučím, ma posúva ďalej aj v profesionálnom živote. Hudobné a výtvarné umenie kráčajú spolu ruka v ruke, preto obohacujem hodiny hudby rôznymi výtvarnými aktivitami. Kaligrafické písmo zase využívam pri písaní dvoch kroník. Maľujem tričká, vankúše a tašky pre svojich blízkych. Myslím si, že kresby, maľby, sochy majú moc zasiahnuť do života. Umenie sa dotýka duše, tých najskrytejších zákutí ľudského srdca. Ponúka široké spektrum rozjímania a možností ako kráčať životom krajšie vo svete farieb. A objavovanie týchto krás ma nesmierne baví.“

Katka: „Ja využívam svoj koníček v práci, učím deti výtvarnú výchovu. Okrem toho, že sa tu inšpirujem a učím, používam odbornú terminológiu a formujem svojich žiakov. Získavame spätnú väzbu tým, že niektorí moji žiaci chodia aj popoludní do Katkinej skupiny. Inšpirovali ma aj hravé formy výtvarnej výchovy prepojené so slovenčinou či inými predmetmi.

Najkrajším zážitkom je, keď si dieťa požičia odo mňa fixu a o 20 minút prinesie nakreslenú Levoču, vtedy mám slzy v očiach a neviem, či plakať od radosti, či od dojatia. Alebo dieťa kreslí pani učiteľku a vráti mi obrázok s anjelom, vtedy sa mi tiež tisnú slzy do očí. Iný dôležitý moment je, keď žiakovi pomôžem rovnako, ako pomôže Katka nám, dieťa vníma postup, potom neskôr pomoc odmietne a skúša samo. Vzniknú krásne výtvory, že niekedy zavolá rodič nadšený z vlastnej tvorby svojho dieťaťa. Detská veta – Môžem si to dokončiť doma? – je tiež silný okamih.“

Náš pohľad do komunity zanietených výtvarníkov by nebol úplný bez pohľadu pedagogičky, pod ktorej odborným vedením dospelí napredujú.

Horím tým, čo robím

Pani učiteľka, napriek týmto autentickým výpovediam sa núka otázka, či je stále čas na formovanie umeleckých zobrazovacích metód u žiaka aj vtedy, keď už  sa mu ruka po papieri či plátne nepohybuje tak smelo.

Katarína Drahomirecká: „V knihe od Stanislava Lajdu (1959) Posledná večera Leonarda z Vinci som sa stretla s výstižnou myšlienkou o výtvarnom umení a tvorbe, keď učiteľ hovorí žiakom: „Výtvarné umenie je maľovanou či modelovanou formou poézie, vizuálnym zobrazením literárneho diela či sveta, našich myšlienok, názorov a postojov. Pôsobí na city, na naše vnútro. Preto musí mať hĺbku a nemožno sa uspokojiť s čírou plytkosťou povrchovej stránky… Využite každý voľný čas, ktorý máte. Nikto nevie, koľko ho pred sebou má, aká dlhá je jeho sviečka. Neplytvajte s časom, priatelia!“ A tejto rady sa držíme.

Ak učiteľ miluje prácu, ktorú robí, a zároveň je jeho koníčkom, musí to byť vidieť aj na jeho žiakoch a študentoch. Zvyknem hovoriť, že horím tým, čo robím a potom dokážem zapaľovať ľudí v mojej blízkosti. Počas mojej viac ako tridsaťročnej tvorivej práce (38 rokov v učiteľskom povolaní) na poste učiteľky výtvarnej výchovy a vizuálneho umenia v rôznych výchovno-vzdelávacích inštitúciách – v materskej škole, na základnej škole, strednom odbornom učilišti, strednej odbornej škole, gymnáziu aj na vysokej škole – som sa stretla so všetkými vekovými kategóriami, ba aj s dôchodcami.“

Je proces učenia sa a získania výtvarnej zručnosti rovnaký u detí aj dospelých?

Katarína Drahomirecká: „Je jednoznačne iný. Nemusia a niektorí už ani nechcú prijímať nové informácie. Deti ma stále berú ako osobnosť, to učitelia potvrdia, že niekedy ani rodič nemá taký vplyv ako učiteľ. Nebojím sa deťom povedať o komplementárnej farbe, prímesiach, primárnych farbách. Uvedomujem si, že teraz si to zapamätajú, majú flexibilný mozog, dospelí prijmú nové informácie iba so sebadisciplínou – chcem sa to naučiť. Prehrávame si veľa videí, prezentácií, pozeráme filmy. Dejiny umenia nie je možné prejsť za jeden školský rok, súčasné výtvarné umenie je taktiež rozsiahle a pochopiť ho je tiež veľmi náročné. Je potrebné podstatu a význam výtvarných diel nájsť. Aj veľká biela plocha má silný význam – môže znamenať čistotu alebo prázdnotu. Vnímať dnešné diela je pre laika ťažké, je dobré mať „sprievodcu“ alebo rovno autora, ktorý svoju myšlienku tlmočí, interpretuje.

Ako dokážete presmerovať myseľ a svoje metodologické postupy v krátkom čase od detí k dospelým?

Katarína Drahomirecká: „Ľahko. Moja osobnosť, správanie, mentálna výbava učiteľa výtvarnej výchovy sa nemení, menia sa iba nároky, ktoré prispôsobujem veku, výtvarným zručnostiam a schopnostiam, mentálnej a emočnej schopnosti prijímateľa. Keďže mi práca s deťmi dodáva veľa pozitívnej energie, dokážem ju potom prenášať aj na ostatných, ktorým chýba alebo jej majú málo. Možno aj preto, že prichádzajú do ateliéru takí, ktorí študentmi dávno nie sú. Mnohé výtvarné práce, a je ich väčšina, sa nedostanú na školské výstavy, iné verejné podujatia, ktoré sú krátkodobé a priestorovo obmedzené, preto od roku 2016 koncipujem z výtvarných prác žiakov môjho ateliéru stolový kalendár. Tento výtvarný projekt našiel svojich podporovateľov a obdivovateľov. Sú to rodičia a známi, pre ktorých je kalendár celoročnou výstavou prác detí, žiakov a študentov. Rovnaký výtvarný projekt (kalendár) som pripravila aj so skupinou dospelých, ktorý má formu nástenného kalendára a je prezentáciou ich celoročnej výtvarnej tvorby, ich autorských projektov – kresby, maľby či grafiky.

Moje pocity vyjadrujú najlepšie dva citáty, ktoré sme si zvolili pri vydaní nástenných kalendárov s výtvarnými prácami skupiny dospelých vo výtvarnom odbore:

„Ak po niečom veľmi túžite, môžete to dosiahnuť: vyžaduje to trpezlivosť, tvrdú prácu, ozajstný boj a dlhý čas, ale môže sa to stať. Taká viera je predpoklad každého počinu, umeleckého či iného.“ Po tomto citáte Margo Jonesovej pridám ešte myšlienku Dmitrija Mežerkovského z knihy Leonardo da Vinci: „Ak chceš byť umelcom, zabudni na všetok smútok i starosť okrem umenia. Tvoja duša nech je ako zrkadlo, ktoré odzrkadľuje všetky predmety, všetky pohyby i farby, no samo pri tom zostáva nedotknuté a jasné.“

 

Vďaka zápalu pani učiteľky, nadšenia a trpezlivosti žiakov a študentov môžeme obdivovať ich výtvarnú tvorbu v kaviarničke, mestskej galérii a trvalo svoje diela „vystavujú“ v čakárňach levočských  ambulancií a nemocničných chodbách. Ako hovorí pani Drahomirecká, všetko je o komunikácii a ľuďoch. Ďakujeme za možnosť nahliadnuť do tejto umeleckej komunity a narušiť proces ich umeleckej tvorby, prajeme vám, aby vaše výtvarné diela ľahko a zrozumiteľne odkomunikovali vaše myšlienky a posolstvá až k nám, kdekoľvek sa s nimi stretneme.

Eva Malíšková