Aktuality

Trinásty november je Dňom nevidiacich. Abecedidlo je kniha básní pre deti, ktorej autorkou je korektorka Slovenskej knižnice pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči Želmíra Zemčáková (ŽZ). Autorka v roku 2019 debutovala zbierkou básní Mám za sklom Lennonovu fotku, Abecedidlo je jej druhým autorským počinom. S nápadom napísať knihu, vďaka ktorej môžu vidiace deti lepšie spoznať Braillovo písmo a zároveň sa učiť abecedu, prišiel Michal Tkáčik (MT), hlavný koordinátor Slovenskej autority pre Braillovo písmo. Knihu pre deti ilustrovala levočská pedagogička a ilustrátorka Renáta Milčáková. Kniha bola vydaná v čiernotlači aj brailovej verzii.

 

Abecedidlo leží pred nami na stole. Je to taká malá a milá kniha. Ako vznikol tento knižný počin?

MT: Táto knižka vznikla ako projekt Slovenskej knižnice pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči, pracoviska Slovenskej autority pre Braillovo písmo. Chceli sme, aby sa Braillovo písmo dostalo o čosi viac do povedomia v rámci bežného vyučovania. Veľa nevidiacich detí študuje inkluzívne, teda v bežnej škole, a tu by sa tiež mali učiť Braillovo písmo. Pre nevidiaceho to totiž znamená gramotnosť. Je to dotyk s textom, reálne čítanie, ktoré sa nedá porovnávať s počúvaním audioknihy alebo syntézy. Naším cieľom je upozorniť na túto potrebu v bežnom vzdelávaní, kde sa vidiace deti môžu stretnúť s nevidiacim spolužiakom. Vďaka Abecedidlu môžu spoznávať Braillovo písmo hravou formou, básničkami pre deti. V knižke sme sa snažili zlúčiť písmená latinky a brailu.

 

V akých verziách kniha vyšla?

MT: Knihu sme najprv vydali v Braillovom písme, formátovo väčšiu. Sú tam rovnaké básničky, no iné obrázky. Brailovú knihu nemožno ilustrovať ako tú, ktorú máme pred sebou. Potom sme požiadali o spoluprácu ilustrátorku Renátu Milčákovú, ktorá vytvorila ilustrácie a ďalej pokračoval proces tvorby knihy.

 

Ako dlho trval?

ŽZ: Bol vcelku rýchly, nápad prišiel počas Vianoc. Michal to vymyslel tak, že mojou úlohou bude napísať na každé písmeno abecedy báseň. Premyslel si, že v knihe bude každé písmeno znázornené v tlačenej aj písanej podobe, spolu s bodmi v braili v rámci tzv. brailovej bunky alebo šesťbodia.

Zdalo sa mi, že knižiek s básňami na písmená abecedy vychádza v súčasnosti „milión“. Michal ma presvedčil, že toto bude originál.

„No jasné, denne vymýšľam básničky pre deti! To bude malina,“ pomyslela som si. Ale skúsila som. Pred detskou tvorbou mám rešpekt. Autori píšuci pre deti stále hovoria, že je to ťažké. Nemám deti ani výraznejší vzťah k deťom, neviem, čo súčasné deti zaujíma, ako veci vnímajú. No dieťaťom som bola a snažila som sa to práve počas Vianoc prebudiť. Vytvoriť 43 básničiek na všetky písmenká bolo najdlhšie z celého procesu. Potom sme to predniesli v práci, pán riaditeľ nás podporil. Ján Petrík, redaktor a vydavateľ, náš projekt zredigoval a pomáhal s ďalšími úkonmi. Braillovu verziu s jednoduchými hmatovými obrázkami sme vydali v SKN Mateja Hrebendu v Levoči.

 

Ako ste si vyberali básničky pre hmatové obrázky?

ŽZ: Hmatové obrázky musia byť veľmi jednoduché. Ak bol v básni škrečok, nakreslili sme ho. Ilustrátorke pre vidiacich sme dali voľnú ruku, mohla si vyberať abstraktnejšie témy a využila naplno svoju fantáziu.

MT: Lepšie sa ani stať nemohlo. Som veľmi rád, že sme do toho pani Milčákovej vôbec nezasahovali. Začali sme spolupracovať približne v marci a v júni nám dodala všetky ilustrácie.

ŽZ: Čiernotlačovú verziu pre vidiace deti sme mali hotovú v auguste. Veľmi by sme sa chceli poďakovať pani Milčákovej, že sa toho tak zhostila. Urobila to famózne.

Jej otec bol riaditeľom v základnej škole pre nevidiacich, keď som ju ako dieťa navštevovala. Bol mojím najobľúbenejším učiteľom. Veľmi podporoval akúkoľvek detskú tvorivosť. Vymýšľala som vtedy všelijaké hlúpučké veršíky, ktoré som mu nosila na prečítanie. Podporoval ma v tom a teraz nám jeho dcéra ilustrovala knihu. Je to zaujímavé.

Keď sme jej dali hotovú knihu, radostne nám povedala, že človek by nemal prežiť deň bez toho, aby po ňom ostalo niečo tvorivé, užitočné.

 

Prečo sa kniha volá Abecedidlo?

ŽZ: Chceli sme, aby bolo na prvý pohľad zrejmé, že pôjde o abecedu. Pohrávala som sa s názvami, mám veľmi rada slovné hračky, v ktorých sa prelínajú dve slová… Abecedár, abecedník… Cedník je po česky, v slovenčine máme sito, cedidlo… Ak sa niečo končí na -idlo, znie to tak huncútsky. Tak teda Abecedidlo.

 

Renáta Milčáková ukrýva do ilustrácie Levoču. Neviete, v ktorej z básní by sme ju mohli hľadať v Abecedidle?

ŽZ: Možno v nakreslených budovách, domoch. V jednej z ilustrácií ukryla aj môjho milovaného Johna Lennona. Každý, kto si knihu prelistuje, nám vždy povie o obrázkoch niečo nové. Je celkom zábavné vnímať obrázky takto sprostredkovane, sledovať, kto si aké detaily všíma a ako ich opisuje. Snažili sme sa nevtieravo do týchto básní zahrnúť aj témy zo života nevidiacich. Napríklad „B“ je o Braillovom písme, „V“ je o videní a nevidení. „Ĺ“ poukazuje na strasti chôdze po uliciach, kde sú prekážky pre nevidiacich v podobe stĺpov a pútačov.

Aby sme potešili aj mladšieho čitateľa, sú v knihe rýmovačky o zvieratkách, nájdu sa tam hrochy, ježe, korytnačky. Snažila som sa, aby v 8 veršíkoch bol ukrytý nejaký príbeh. Ale najmä aby v nich bolo čo najviac slov s písmenom, o ktorom je básnička.

MT: Tieto básničky často hovoria o faktoch.

ŽZ: Presne tak. Napríklad „Í“. Chcela som tam mať niečo o Írsku, no všetko zo školy som už zabudla, tak som si čosi prečítala. Našla som zaujímavosť, že v Írsku vôbec nežijú hady, tak som to tam zahrnula.

 

Bude formou propagácie tejto knihy aj návšteva levočských škôl?

MT: Do každej bežnej školy a triedy môže prísť nevidiaci žiak, a to je situácia, ktorú treba vedieť správne uchopiť. Samozrejme, spolupracujeme so všetkými inštitúciami, ktoré sú určené pre ľudí so špecifickými potrebami, ale toto je trošku iný počin. Touto knihou chceme  osloviť skôr bežnú populáciu. Chceli by sme ísť do škôl, kde majú nevidiaceho žiaka, a touto myšlienkou skôr osloviť jeho spolužiakov a pedagógov.

Mojou prácou je nielen vytvárať štandardy pre Braillovo písmo a pravidlá jeho zápisu, ale predovšetkým ho propagovať, hovoriť o ňom, prinášať ho do pozornosti nielen vidiacim, ale aj širokej verejnosti. Prinášať ho na miesta, kde môže pomôcť a bude fungovať ako informačná debarierizácia. Cítim to tak, že je mojou úlohou prichádzať s kreatívnymi nápadmi a hľadať cestu, ako Braillovo písmo dostať do povedomia.

 

Ako sa Braillovo písmo mení a vyvíja?

MT: Práve teraz ho meníme. Meníme pravidlá zápisu Braillovho písma tak, že rešpektujeme, čo tu už bolo, zároveň však vzniká potreba nových ekvivalentov pre niektoré nové symboly súčasnosti, ktoré svoj proťajšok v Braillovom písme doposiaľ nemali. Posledná príručka bola z roku 1996 a pred 27 rokmi nebola potreba zapisovať niektoré značky, napríklad copyright, ochranná známka.

ŽZ: Braillovo písmo sa v súčasnosti nachádza v dosť ťažkej pozícii. Mnoho rokov ľudia verili, že ho nahradili iné technológie a iné možnosti. Ukazuje sa však, že to vôbec nie je pravda. Musíme o tom presviedčať samotných nevidiacich, aj ľudí, ktorí by mohli produkovať viac Braillovho písma pre nevidiacich, napríklad na nejakých výrobkoch. Takže na tomto poli je čo robiť.

MT: Nevidiaci, ktorí sa ho naučili v škole a vedia ho použiť, keď ho potrebujú, nedokážu sa vžiť do situácie „Ak by som ho neovládal.“ Deti, ktoré sa učia teraz, sa často k Braillovmu písmu nedostanú vôbec alebo sa k nemu nedostanú v dostatočnej miere. Znamená to, že si ho nevytrénujú natoľko, aby ho vedeli aktívne používať v bežnom živote, pri štúdiu, pri označovaní produktov alebo čohokoľvek v domácnosti.

Knihe želáme veľa detských čitateľov a pozitívnych čitateľských ohlasov. Pri príležitosti Dňa nevidiacich poprajme nám všetkým, ktorí stretávame v uliciach (nielen) nášho mesta chodcov s bielou palicou, aby sme citlivo vnímali ich špecifické potreby a obmedzenia.