Aktuality

Leto je časom dovoleniek a prázdnin, keď sú cesty zaplnené aj bicyklistami a motorkármi. Naši levočskí motorkári každý oznam, ktorým na svojich profiloch informujú o chystanej akcii, končia verejným pozvaním: „príďte všetci, čakáme vás…, kto pôjde okolo, pozývame všetkých…, kto chce, nech sa pridá…“.  V klubovni motorkárskeho klubu Nordic Eagles, ktorú si svojpomocne prestavali v areáli Pri strelnici, sú dvere otvorené a vítajú svojich kamarátov, priateľov nie-motorkárov či iné motorkárske kluby a zoskupenia, varia kapustnice, guľáše, štartujú odjazdy. Na jednom z takýchto podujatí s guľášom a návštevou kamarátov z motoklubu z Trnavy spontánne na otázky odpovedali Zuzana Sojáková /Z. S./, autentická svojou energickosťou a úprimnosťou,  a vtipný až ironický Marek Schneider /MS/, ústrední členovia Severských orlov.

Družnosť

Pani Zuzana na otázku, čo pre ňu znamená komunita motorkárov, nepremýšľa a ihneď jednoslovne odpovedá: rodina. Vzápätí pridáva na doplnenie:

„Priatelia. Všetko. Každé dva týždne niekde sme, stretávame sa na rôznych miestach, dnes nás prišli pozrieť motorkári z Trnavy, pred týždňom sme boli na Drienku. Cítim sa tu veľmi dobre. Dnes nás navštívilo veľa ľudí a kopec známych ešte príde.“

Aký je život motorkára? Čo iniciovalo vznik motorkárskeho klubu?

S.: „S manželom Martinom sme motorkári od mlada. Keď prišli deti, ja som s motorkou prestala, Martin jazdil stále. Deti vyrástli, začali sme chodiť na zrazy a dnes už naše deti chodia s nami. Za myšlienkou stáli traja ľudia a postupne sme naše plány realizovali. Pri samotnom založení klubu boli siedmi chlapi a s nimi ja. Išlo to postupne, založenie klubu musí schváliť vyšší klub a ja ako žena som musela dokázať, že miesto zakladajúceho člena mi patrí. Logo navrhli Martin a Jakub Sojákovci a Ďuri Fabián, postupne sme získali predné označenie, po roku aj zadné.

Život motorkára má plusy aj mínusy. Každý nás posudzuje, že sme rýchli, zabíjame sa, nevieme jazdiť, sme neviem akí, a pritom sme úplne normálni. Nepotrebujeme sa ponáhľať, my sa potrebujeme vrátiť domov k rodinám.“

O čom sa rozprávajú motorkári, keď sa stretnú?

S.: „O všetkom. O rodinách, chorobách, deťoch, plánoch, dovolenkách. Rozprávame si zážitky z ciest, čo si cestou pozrieť, kde sa zastaviť… Iba o politike nie. Tú neriešime, lebo každý má iný názor a rešpektujeme sa. Motorkárska komunita je veľmi družná, hlavne takéto nezávislé kluby. Bežní motorkári, ktorí jazdia dvaja alebo traja, tvoria uzavretú skupinu. My v klube, ktorý môže mať sedem a viac členov, sa vyberieme na trip a zrazu nás po ceste ide aj tridsať.

Súdržnosť cítiť aj medzi jednotlivými klubmi. Minulý rok sme išli do Rumunska, ale hneď nás na cestu pripravovali aj chlapci z iných klubov – tam choďte, toto si pozrite…“

Aká je pozícia ženy v tíme motorkárov?

S.: „Pre mňa ako pre ženu znamená jazda na motorke nesmiernu slobodu, vypnutie zo všetkého, výstup z bežnej reality. Na motorke je to niečo úplne iné. Ženy motorkárky sú bežné ženy, ale ja ako žena vo veste, zakladateľka motorkárskeho klubu, som si musela prejsť medzi chlapmi dlhú cestu. Musia ťa akceptovať, musíš byť topka v komunikácii, musíš žiť ten ich mužský svet. Na technické problémy mám telefón: Ahoj, pokazila sa mi motorka, môžeš prísť? Alebo: Môžeš mi ju doviezť?

Disciplína

Ale na druhej strane, som typ motorkára, ktorý dáva každú jar motorku do servisu na kontrolu všetkého, od oleja po brzdy. Keď ideme na dlhé cesty, aj pred tým si dávam motorku skontrolovať. Mám potom čistú hlavu, že je všetko v poriadku.“

Čím je špecifická jazda na motorke?

S.: „Ako kluboví jazdci veľa jazdíme v skupinách. Museli sme sa to ale najprv naučiť, podobne ako sa deti v škôlke učia na začiatku pravidlá spoločnej vychádzky. Keď ideme vedľa seba, musím mať vedľa seba jazdca, pri ktorom viem, čo urobí napríklad pri jazde do zákruty. Rovnako musím dopredu vedieť, čo urobím ja. Najlepšie sa učí jazdením, lebo pri masovej jazde je väčšie nebezpečenstvo. Keď spadne jeden, následne padajú za ním ďalší. Pri zipsovej jazde má každý svoju stopu. Keď niekto idúci blízko mňa odbočí, nejdem ja na jeho miesto, ale zozadu sa do jeho stopy posunie zadný jazdec. Keď sa k nám niekto nový pridá, snažíme sa ho zaradiť dopredu alebo na koniec.“

S.: „Dôležité je byť na ceste bezpečným pre seba aj pre ostatných, pamätať si, že ako motorkár nikdy nie si na hlavnej ceste, nikdy nemáš prednosť. Predvídať správanie iných šoférov je dôležité aj v aute, ale na motorke brzdíš iba jedným kolesom.

Starší motorkári radia byť pri jazde na motorke veľmi hlučný. Hlavne sa treba naučiť jazdiť pomaly, až potom rýchlo, začínať jazdiť na malej motorke. Veľa šoférov na cestách nás neakceptuje, ani nás nevidí. Mali by zodpovednejšie používať spätné zrkadlá a kontrolovať cestu za sebou. Na Slovensku sú šoféri v porovnaní so zahraničím menej rešpektujúci. Pri jazde autom radšej spomalím a počkám, kým motorkár prejde. Podstatným rozdielom je aj to, že motorkár sa pri jazde nehrá s mobilným telefónom. Stačí, že sa nepozrie pri odbočovaní do späťáka alebo sa rozhodne odbočiť rýchlo. Z auta po takejto kolízii ešte vystúpiš, z motorky už nezídeš.

Dobrodružstvo

Čím je väčšia skupina, musíš ísť aj ty bezpečnejšie. V 150-člennom závese možno až desiati nevedia jazdiť. Je potrebné dávať na nich pozor. Častokrát oni najviac frajerujú. Potom sú borci, ktorí si myslia, že aj v kolóne sa dá ísť na zadnom kolese. V skupine piatich-šiestich, v ktorej sa poznáme a zosúladíme, nie je problém dobre si zajazdiť.

Samozrejme, máme aj bláznov motorkárov, ktorí musia ísť sami a chcú sa vyblázniť. Ale chlapci dobre vedia, kde si to môžu dovoliť.“

Ako je motocyklistika finančne náročná záľuba?

S.: Mám dodávku a auto a dokopy ma stoja menej ako motorka. Čiže ide o drahý koníček, ktorý si vždy vypýta svoje.

S.: Na motorke si viac užiješ okolie. Filozofia jazdy autom je štart – cieľ, na ceste do Chorvátska si po 10- hodinovej jazde v cieli, ale na motorke sa nikdy neponáhľame, méta je 400 km, ale medzi tým máme naplánované body, čo chceme vidieť. Cestou zastavíme, okúpeme sa, popozeráme okolie, užijeme si večer a ráno pokračujeme. V konečnom dôsledku minieme viac.“

S.: „Ak máte vzadu manželku, je to o polovicu menšia zábava a o polovicu drahšia zábava. 😀

Podľa vašich statusov sa na tripoch ale vždy gurmánsky perfektne stravujete. Je jazda motorkárskych dvojíc náročnejšia alebo jednoduchšia?

S.: „Máte o polovicu menej hundrania ako v aute, keďže sú dvojice, ktoré komunikujú na mašine intercommom. My chodíme na motorku oddýchnuť si, oni podebatiť. 😀 Niekedy sa stane, že „ľadvinka“ zaspí. Je to najhoršie, keď na chrbte pocítite hlavu, ktorá začne klesať. Vtedy už máme svoje kódy, napríklad ťuknutie po nohe. Keď som naobliekaný, spolujazdca za sebou ani nevidím. Kontakt po nohe je také pripojenie na bluetooth na kontrolu, či je všetko v poriadku.“

S.: „Sú motorky, na ktorých sa ľadvinky musia držať, na novších motorkách sedia ako v kresle. Spolujazdec má nohy vyložené na kufroch a jazda je pohodlnejšia.“

Neobmedzuje vás pri jazde na motorke oblečenie?

S.: „Pri ceste do mesta si dáme aj rifle a tričko, čo sa dá zvládnuť, ale je to nebezpečné. Pád oblečenie úplne roztrhá a spáli kožu, preto sa väčšinou vždy obliekame do motorkárskeho kompletu.“

S.: „Práve naopak, oblečenie chráni. Pri jazde vo dvojici chráni spolujazdca a šofér vpredu berie všetok dážď na seba. Hoci na slovenské zvodidlá ani kožené oblečenie nepomôže. Tak zle je na Slovensku nastavená výška zvodidiel! Spadnutého jazdca neochráni, telo medzerou prejde, hlava s prilbou už nie. Voláme to bezhlavá jazda.“ :/

Dobročinnosť

Verejnosť vás už pozná. Máte aktívny fb profil, ktorým dokumentujete svoje aktivity, rozrastáte sa aj počtom aktívnych členov, do svojho kalendára ste zaradili aj nové činnosti a projekty, napríklad HaraburdyGO, organizujete vlastný ples, vítate nový rok, vozíte Mikuláša aj deti, keď majú sviatok.

S.: „Ľudia nás poznajú už aj podľa znaku. Minule ma zastavili policajti a vzadu na sedadle som mala zavesenú vestu. ´Hop, vy ste tá z Nordic Eagles a teraz ste boli darovať krv… Keby každý jazdil tak ako vy, bolo by na cestách omnoho bezpečnejšie…´ Nezastavili ma totiž kvôli rýchlosti, iba pri pravidelnej kontrole. Ale mali pravdu, dvakrát ročne darujeme krv, u nás je to základ. Náš klub podporuje mnoho iniciatív. Každý rok robíme zbierky pre choré deti, hmotne slabšie rodiny, detské domovy, útulky pre psov. Motorkársky klub v Prešove robieva tábor pre deti a v areáli ich vozíme na motorkách. Chodíme podporovať iné športové kluby, napríklad karate… Áno, náš komunitný život je o družnosti, kamarátstve, pomoci.“

Ďakujeme za rozhovor a prajeme pôžitok z bezpečnej jazdy a veľa šťastných kilometrov..